Významný podnik na relevantnom trhu (2.)

Vydáno: 45 minút čítania
49/2014
Významný podnik na relevantnom trhu (2.)
(pokračovanie rozsudku z predchádzajúceho čísla)
§ 17 ods. 3, § 18 ods. 1, § 19 až § 23 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
§ 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
§ 247 ods. 1, § 250i ods. 1, § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2006/2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.
Pri zmene právneho predpisu, prípadne zrušení právneho predpisu a nahradeného novým právnym predpisom, právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak.
Rozsudok
Najvyššieho súdu SR
8 Sž 28/2012-149
Z odôvodnenia:
Najvyšší súd SR ako súd vecne príslušný [§ 246 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z.z.], v súlade s § 250g OSP na nariadenom ústnom pojednávaní 13. februára 2014 zaprotokoloval vyjadrenie žalobcu, ktorý ohľadom výhrad voči rozhodnutiu žalovaného uviedol, že tieto možno rozdeliť do dvoch skupín, teda na procesnoprávne a na hmotnoprávne výhrady. Vo vzťahu ku skupine procesnoprávnych výhrad namietal, že výrok rozhodnutia neobsahuje zrušenie rozhodnutia na veľkoobchodnom trhu č. 4 z roku 2005, ktorá povinnosť vyplynula z novely zákona z r. 2012. Namietal, že nebola určená lehota na splnenie regulačných povinností, ako aj že bola nezákonne uplatnená zásada koncentrácie a došlo k porušeniu § 33 správneho poriadku. Žalovanému súčasne vyčítal, že žalobca nemohol navrhovať dôkazy a určenie novej povinnosti nebolo predmetom konzultácií. Následne namietal aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania, keďže v druhostupňovom konaní mal rozhodovať predseda bývalého Telekomunikačného úrad SR a do rozhodovania nemal zasahovať odbor legislatívy a práva.
Na otázku súdu, na základe akej platnej právnej úpravy vzniesol námietku pod bodom 3, t.j. že nedošlo k procesu konzultácii v prípade vydania rozhodnutia predsedu bývalého Telekomunikačného SR, resp. pred jeho vydaním, právny zástupca žalobcu odpovedal, že zmena rozhodnutia uskutočnená rozhodnutím o rozklade v časti 2 ods. I. podbod 1 písm. d) bola realizovaná predsedom bývalého Telekomunikačného úradu SR na námietku žalobcu z toho dôvodu, že pôvodne uložená povinnosť, ktorá bola výsledkom prvostupňového konania ako aj samotnej Analýzy nezodpovedala typológii siete žalobcu, čím predseda napravil predchádzajúcu nezákonnosť, avšak učinil tak bez toho, aby novouložená povinnosť vychádzala z procesu analýzy a bola podrobená národným a nadnárodným konzultáciám.
K hmotnoprávnym dôvodom žaloby uviedol, že tieto sú sumarizované v podanej žalobe, ako aj v stanovisku žalobcu k obsahu vyjadrenia žalovaného z 5. februára 2014 a na týchto hmotnoprávnych dôvodoch v plnom rozsahu zotrváva. Taktiež uviedol, že pokiaľ ide o uloženie povinností, uvedené namieta z dôvodu ich neprimeranosti a neodôvodnenosti tak, ako bolo konštatované v podanej žalobe a v stanovisku žalobcu k obsahu vyjadrenia žalovaného z 5. februára 2014. Doplnil, že pokiaľ ide o námietky ako nedodržanie princípu primeranosti, zvolenie menej zaťažujúceho postupu ako aj v prípade ďalších námietok, v plnom rozsahu na vznesených námietkach zotrval tak, ako boli uvedené v žalobe a v stanovisku žalobcu k obsahu vyjadrenia žalovaného z 5. februára 2014. Navrhol, aby NS SR zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z 15. októbra 2012 ako aj prvostupňové rozhodnutie z 26. júla 2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žiadal tiež, aby Najvyšší súd SR nariadil aj preskúmanie Analýzy veľkoobchodného relevantného trhu č. 4. Pokiaľ ide o trovy konania žiadal, aby mu v prípade úspechu súd priznal náhradu zaplateného súdneho poplatku.
Na otázku súdu žalobca odpovedal, že hoci namietal, že nezákonnosť rozhodnutí vidí aj v tom, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia z roku 2005, riadi sa rozhodnutím z roku 2012. Všetky informácie nezverejnil, ale v prípade požiadania je ochotný tieto informácie zverejniť, resp. poskytnúť alebo sprístupniť. Dodal, že ­povinnosť sprístupnenia informácii sa vzťahuje na zverejnenie ponuky na prístup k fyzickej infraštruktúre, ktorú žalobca v plnom rozsahu plní. Avšak povinnosť zverejňovať informácie sa vzťahuje aj na miesta prístupu ku káblovodom, ktoré žalobca poskytuje každému záujemcovi na požiadanie vo forme, akú má sám k dispozícii.
Žalovaný vo svojom vyjadrení na ústnom pojednávaní v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch, ktoré sú uvedené vo vyjadrení k žalobe zo 7. marca 2013. Trval na tom, že pred vydaním rozhodnutí bol dodrž