Predkladaný príspevok sa venuje téme interpretácie práva a navrhuje spôsob ako interpretovať právo prostredníctvom umenia. Apeluje na kľúčové hodnoty, ktoré chráni umenie aj právo, poukazuje na rozhodovaciu prax súdov a dáva odpoveď na otázku, prečo práve umenie obohacuje právo.
This article discusses the topic of interpretation ofthe lawandsuggests the possibility how to interpret the lawthrough theart. Itpointson the values, which are crucial forthe field of art and law and which theyboth protect. Italso refers to judicial decision-making and gives answer, why exactly the art can contribute so much to the interpretation of law.
MIKUŠOVÁ, N.: Umenie ako forma interpretácie práva; Justičná revue, 72, 2020, č. 8-9, s. 974 - 985.
"Keby som si mal vybrať medzi krásou a pravdou, neváhal by som a zvolil si krásu, pretože som si istý, že obsahuje v sebe vyššiu a hlbšiu pravdu, než pravda sama."
Anatole France
Existujúci, v spoločnosti platný právny poriadok je vo svojej podstate rigidný a exaktný, postavený na "emočnej" neutralite, napriek tomu, že samotné právo emócie vyvoláva, pretože rieši správanie ľudských bytostí a ich vzťahy
1)
. Právny poriadok predstavuje súbor istých presne vymedzených nariadení, vyžadovaných typov správania, práv a tiež povinností. Aby právo pôsobilo ako živý organizmus, reagujúci na zmenu v spoločnosti a jej odchýlky, nie ako určitá abstraktná mašinéria, je autorita súdu tou zodpovednou entitou, ktorá "zaostruje jeho kontúry a dodáva mu v mnohých prípadoch predovšetkým aj jeho ľudskú dimenziu. Tým skôr tam, kde mu to relatívne neurčité /pružné/ ustanovenia právneho poriadku umožňujú a priamo ho k tejto činnosti nabádajú, usilujúc o zmiernenie napätia medzi právnym a relevantným mimoprávnym normatívnym systémom."
2)
Ak hovoríme o "zaostrovaní kontúr práva", práve tu je ponechaný priestor využitia prieniku práva s inými humanitnými vedami. Ako v tomto smere uvažuje E. Barány: "K základom právnickej metodológie i metodológie právnej vedy patrí hermeneutika. Aj prostredníctvom nej vstupujú do právnej vedy iné oblasti poznania či iné vedné disciplíny. Aj ona upozorňuje na v právnej vede všadeprítomný problém vzťahu k iným vedám. Veľká časť dejín právneho myslenia predstavuje pokusy pochopiť právo pomocou iných, až na výnimky, spoločenských vied, ktoré nezanedbateľne prispeli k poznaniu práva, ale ani jeden sa nestal univerzálnym a všeobecne akceptovaným."
3)
Keďže právo reaguje na medziľudské vzťahy v spoločnosti a na jej stav, nemôže ísť o uzavretý a izolovaný systém, do ktorého by nebolo možné preniknúť iným vedným odvetvím či disciplínou. Porozumieť mu alebo ho interpretovať, berúc na zreteľ čisto len jeho textové zhmotnenie, je možné len s ťažkosťami, pretože sa v ňom nachádzajú elementy volajúce po inom než len formálnom právnickom prístupe. V takýchto situáciách sa nazdávame, že si sudca môže "vypomáhať" pri interpretácii a aplikácii právnych noriem aj využitím oblasti umenia, ktorého (intuitívne či podprahové) vnímanie môže vplývať na jeho predporozumenie v rozhodovacej činnosti.
Prvá spoločná črta práva a umenia je, podľa nášho názoru, formalizmus. Ten právny je už notorietou, bohužiaľ sa ňou stáva v rozhodovaní aj ten prepätý. Aj umelecké dielo má svoje predpísané formálne náležitosti, ktoré by mali byť pri jeho tvorbe dodržané a cez ktoré sa dá naň nazerať či ho klasifikovať, alebo interpretovať. Odhliadnuc od formy, ktorá je v umení primárne vizuálna, treba pripomenúť, že po materiálnej stránke je umenie ochrancom, uchovávateľom a propagátorom presne tých istých univerzálnych princípov a hodnôt, aké sa prisudzujú právu. Je však vhodné vo vedeckom právnom diškurze či súdnom rozhodnutí argumentovať do istej miery aj umením? Nespochybňuje to erudovanosť súdnej autority či vážnosť a racionálnosť jej rozhodnutí?
Sme presvedčení, že umenie prostredníctvom svojho odkazu dokáže byť v špecifických prípadoch pre právnickú obec inšpiratívna cesta, ktorá môže v spleti paragrafov napomáhať správnej interpretácii a aplikácii práva. Spisovateľ L. N. Tolstoj zvykol hovoriť, že umenie nie je remeslom, ale je to transmisia citov (a hodnôt), ktoré umelec zažil a ktorým aj verí. Vyslovené by malo platiť aj pre povolanie právnika, ktoré by nemalo byť vnímané ako remeslo, alebo ako sa dnes často stáva, statusový honor, ale povedané slovami A. Krskovej, že to, čo robí z istej práce povolanie, čo jej dáva charakter vznešeného poslania, je služba určitým spoločenským hodnotám.
4)
Spoločenským hodnotám by mal "slúžiť" a napomáhať ich uplatňovaniu, a tým uchovávaniu v spoločnosti, v prvom rade právnik. Právnici aj sudcovia si mnohokrát neuvedomujú, že vo svojej podstate slúžia spoločnosti; však už starí filozofi tvrdili, že vládnuť znamená slúžiť. Sudcovia tak "slúžia" spravodlivosti, prepožičiavajú jej určitú formu vo svojich postupoch či rozhodnutiach. "Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo však nezbavuje súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie sporu."
5)
Svojím