1. Stručne k myšlienkovým zdrojom formovania občianskej spoločnosti
Občianske spoločenstvo ako spoločenstvo ľudí (občanov) tvoriacich obec (polis) - spojených s právom (poriadkom) ako jeho nevyhnutnou zložkou ("
právo jest řád občanského společenství
") -, opísal už
Aristoteles
. "
Poněvadž vidíme, že každá obec jest jakýmsi (...) druhem společnosti a že každé společenství jest sestaveno za účelem nějakého dobra - neboť všichni lidé všechno konají pro to, co se jim zdá dobrem -, jest zjevno, že sice všechna společenství směřují k nějakému dobru jako k cíli, ale zvláště a ze všech k nejvyššímu dobru to společenství, které ze všech má největší přednost a všechny ostatní v sobě zahrnuje. To jest tak zvaná obec a občanské společenství
. (...)
Spravedlnost však jest podstatnou složkou občanského soužití; neboť právo jest řád občanského společenství; a právo rozhoduje o tom, co jest spravedlivé. (...) Z toho jest tedy zřejmo, že obec jest útvar přirozený a že člověk jest bytost přirozeně určená pro život v obci, a že ten, kdo od přirozenosti a ne jenom náhodou žije mimo obec, jest bytostí buď špatnou anebo lepší než člověk, jako také muž, o němž Homeros s výtkou poznamenal: Bratrstva, práva i krbu se zříká takový člověk."
4)
K občianskej spoločnosti v dnešnom význame je však potrebné načrieť do relatívne mladšieho obdobia - do "moderného" sveta, do obdobia od 19. storočia.
Občianska spoločnosť v
Kantovom
učení je vnímaná v jeho delení systému práva na dve časti, na právo súkromné a verejné, a to (obdobne ako u Aristotela) - ako spoločenstvo osôb pod jurisdikciou štátu.
5)
K najbližšiemu vyjadreniu občianskej spoločnosti v dnešnom význame patria
Heglove
myšlienky, ktoré je vhodné predstaviť v širšom rozsahu, aj v "priamom znení". Občianska spoločnosť v
Heglovom
poňatí už vystupuje ako vrstva medzi rodinou a štátom, do ktorej štát nezasahuje.
6)
Občianska spoločnosť indivíduum vyčleňuje z rodiny a zasadzuje ho do novej siete práv a povinností, do nového celku.
"Občianska spoločnosť však indivíduum vytrháva z týchto pút
(rodiny, pozn. M. G.),
oddeľuje navzájom ich články a uznáva ich ako samostatné osoby (...) tak sa indivíduum stalo synom občianskej spoločnosti, ktorá má naňho práve tak nároky, ako on na ňu práva. (...) [O]bčianska spoločnosť je tou obrovskou mocou, ktorá človeka k sebe pripútava, požaduje od neho, aby pre ňu pracoval a aby bol všetkým prostredníctvom nej a konal všetko jej prostredníctvom. Ak má byť človek takto členom občianskej spoločnosti, má voči nej tak práva a nároky, ako ich mal v rodine. Občianska spoločnosť musí svojho člena chrániť, brániť jeho práva, tak ako je jednotlivec zaviazaný právam občianskej spoločnosti."
7)
Hegel
za základ občianskej spoločnosti považuje konkrétnu osobu, ktorá je sama sebe účelom. Všeobecný princíp štátu si nemôže osobu úplne podriadiť, osoba musí byť sama osebe autonómna. To, čo nastoľuje štát, musí byť zlučiteľné so záujmami indivídua.
Hegel
sa dištancoval od stredovekého poňatia stavov, keď stavy v podstate suplovali štát, ale, naopak, predpokladá odlúčenie občianskej spoločnosti od štátu. identifikoval premenu stavov politických na stavy sociálne a ich úlohu videl v ich sprostredkovateľskej funkcii medzi občianskou spoločnosťou a štátom.
8)
Hegel
formuloval myšlienky o občianskej spoločnosti v čase, keď princípom rodinného života bola pôda, pre podnikavosť priemyslu bolo nevyhnutné more, keď sa vzdialené štáty dostávali do vzájomného styku a zmluvného vzťahu a keď najväčší prostriedok - vzdelávanie a obchod dostávajú svoj svetodejinný význam.
9)
"
Občianska spoločnosť je diferencia, ktorá vstupuje medzi rodinu a štát, aj keď jej utváranie prebieha neskôr než utváranie štátu; (...). Vytvorenie občianskej spoločnosti náleží modernému svetu, ktorý všetkým určením idey poskytuje ich právo. (...) V občianskej spoločnosti je každý sebe účelom, všetci ostatní sú mu ničím. Ale bez vzťahu k druhým nemôže objem svojich účelov dosiahnuť; títo druhí sú preto prostriedkom k účelu osobitného. Avšak osobitný účel si prostredníctvom vzťahu k druhým dáva formu všeobecnosti a uspokojuje sa tým, že zároveň tak uspokojuje bl
