Podiel občianskej spoločnosti na humanizácii právneho štátu

Humanizácia vo význame poľudštenia rôznych sfér života človeka (napríklad práce, bývania, služieb, dopravy, vzdelávania a podobne), čiže prispôsobovanie sociálneho prostredia ľudským potrebám, ale aj vo význame zušľachťovania ľudskej povahy, je v zásade od vekov prítomná. Ide o vedomý i podvedomý proces. Viaže sa k človeku, ľudskosti, miernosti. Prvorepublikový latinský slovník slovo - vysvetľuje vo viacerých významoch: ľudstvo, človečenstvo, ľudskosť, miernosť, jemné vzdelanie, slušnosť, ušľachtilosť ²⁾ . Skrátka humánny je ľudský, nehumánny je neľudský, humanizácia je poľudšťovanie, dehumanizácia je odľušťovanie.

Zrejme nebude náhoda, že na jeseň v roku 2023 sa až tri veľké podujatia medzinárodného charakteru organizované na Slovensku - v oblasti právnej vedy - zamerali na človeka, humánnosť a ľudskosť v práve. V poradí prvá (11. - 12.9.2023, Bratislava) bola medzinárodná vedecká konferencia na tému , ktorú usporiadali Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave v spolupráci s Alumni Klubom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Druhou medzinárodnou vedeckou konferenciou (21. - 22.9.2023, Smolenice) boli XVI. Lubyho právnické dni na tému Človek v práve, ktorú zorganizovali Nadácia Štefana Lubyho, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave a Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Tretia (10. - 18.11.2023, Piešťany) - Jesenná škola práva, ktorej usporiadateľom bol Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, spolu s inštitúciami Friedrich Ebert Stiftung a Slovenský národný podporný výbor EUROPE 2000, mala ústrednú tému Humanizácia právneho štátu.

Humánnosť a humanizácia v práve, ako aj vyhýbanie sa nehumánnosti a dehumanizácii v práve je súčasťou práva i úvah o práve, a to permanentne, možno tiež skôr so zvýrazňovaním - v cykloch. Jednou inšpiráciou je článok uverejnený v Právnom obzore č. 2/1970, ktorý zvýrazňuje potrebu humanizácie rozhodovacej činnosti orgánov štátnej správy ⁴⁾ . Potreba humanizácie v právnej vede sa v 60. rokoch 20. storočia odvíjala od systémovej súčasti marxistickej filozofie - všeobecnej teórie človeka. Šlo o vyhranenie sa ku " ", ktorý sa považoval za úpadkový a " ". Šlo teda (v danom ideologickom súlade) o " ", ktorý sa napĺňa " ", čiže šlo o záujem o realitu a človeka. Tento sociologický rozmer vyžadoval pohľad na človeka ako autentickej bytosti, slobodnej, spoločenskej, vedome tvorivej, schopnej podrobovať si to, čo jestvuje. ⁵⁾ Kľúčovým pojmom v tejto súvislosti a v tom období bolo "odcudzenie" ("alienácia"). Nadväzujúc na a - výtvor sa odcudzí tvorcovi a pôsobí naň vonkajšou silou, ujarmuje ho, - produktívna činnosť sa odcudzí tvorcovi, - človeku sa odcudzuje jeho ľudská podstata, - človek sa odcudzí človeku. sa zameral na účinok inštitúcií. Čiže zameral sa na stupňovitú organizovanosť a inštitucionalizáciu spoločenských vzťahov, na existenciu členitej sústavy rôznych inštitúcií, ktoré považoval za vnucujúce sa ako objektívne, odľudštené, podmienky realizácie konkrétnych ľudských možností. Vychádzal pritom z konkrétneho počtu evidovaných sťažností na Slovensku v rokoch 1963 - 1968, čo sa v objeme viac ako pätiny považovalo za prejav nespokojnosti priamo s priebehom administratívneho konania. Teda odcudzenie dával do súvislosti s politicko-administratívnymi a inými mocenskými inštitúciami, ktoré disponujú s prostriedkami priameho donútenia, s prostriedkami vrchnostenskej manipulácie s človekom a s relatívne bežnými praktikami byrokratickej deformácie a disfunkcie. Toto pôsobilo na človeka negatívne - objavil sa pocit osobnej závislosti, nepatrnosti, nevládnosti, frustrácie, degradácie, absurdity života i ľudského úsilia. zvýraznil, že proces odcudzenia sa viaže na kapitalistickú i socialistickú sústavu, a to napriek tomu, že pre socializmus sa počítalo s automatickým zánikom odcudzenia po zrušení súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov - čo sa ukázalo len ako fiktívna predstava. Čiže považoval za všeobecný proces, ktorý je potrebné uznať a programovo ho prekonávať. sa zameral na humanizáciu, teda na prekonávanie pri procese vydávania individuálnych právnych aktov administratívnymi orgánmi. Vyslovil požiadavku, že človek nemá byť v procese administratívneho formovania podmienok jeho existencie akoby predmetom, s ktorým manipulujú odľudštené vrchnostenské inštitúcie, ale má mať možnosť uplatniť sa so svojím ľudským potenciálom. Podľa neho bolo cieľom (i) vylúčiť z procesu aplikácie administratívneho práva prvky a prejavy ľubovôle, vylúčiť a jednotlivca, vylúčiť inštitucionálne poddanstvo a (ii) zaručiť stabilnú štruktúru a normatívnu viazanosť procesných úkonov a postojov - t.j. vládu práva a princíp zákonnosti, zaručiť rešpektovanie dôstojnosti jednotlivca, zaručiť mu priestor na jeho iniciatívu a možnosť účinne sa brániť mocenským excesom ⁶⁾ . Teda šlo o vtedy novodobé požiadavky zákonnosti procesu, procesnú publicitu, preskúmateľnosť výsledkov, odstrániteľnosť defektov, zodpovednosť za spôsobenú ujmu, spravodlivú reparáciu a satisfakciu. sa konkrétne zameral na v tom čase nový a pokrokový, do úrovne zákona povýšený administratívny procesný kódex - zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zhodou okolností - dodnes platný a účinný. tak v kontexte prekonávania postupne prešiel jednotlivé časti správneho poriadku, upozorňoval na nedostatky vtedajšej aplikačnej praxe, ktorá ho ešte riadne nereflektovala. Zaujímavým "v čase" je upozornenie odrážajúce mentalitu spoločnosti: "... ." ⁷⁾

Takto aj v dnešnej perspektíve možno princípy obsiahnuté v práve na spravodlivý súdny proces a v práve na dobrú verejnú správu vnímať ako úspešné, stále sa vyvíjajúce projekty, ktoré zrejme aj vďaka medzinárodným a nadnárodným štandardom vo svojom jadre sa neustále snažia