Športové právo

Silence after the sporting performance: the responsibility of sports organisations for human rights violations. In the submitted article, the author directs her attention to the question of whether sports organisations, as private entities exercising public functions, can and should bear direct responsibility for the protection of human rights. The analysis focuses on the interaction between lex sportiva and international human rights law, particularly through the lens of the UN Guiding Principles on Business and Human Rights and the European Sports Charter. By examining key judgments such as Mutu and Pechstein v. Switzerland and Semenya v. Switzerland , the paper explores how the European Court of Human Rights has gradually recognised the horizontal effect of human rights in sport and redefined the boundaries of sports autonomy. The author further identifies structural deficiencies within the Slovak sports system and emphasises the state's positive obligations to ensure effective oversight, transparency, and accessible remedies for athletes. Ultimately, the article argues for the transformation of the traditional notion of "autonomy of sport" into a model of responsible autonomy-one that aligns self-regulation with accountability and the fundamental respect for human dignity. Key words:  Human rights in sport, Lex sportiva, autonomy of sport, Court of Arbitration for Sport, European Court of Human Rights SZOMOLAIOVÁ, Cs.: Ticho po športovom výkone: zodpovednosť športových organizácií za porušenie ľudských práv. Právny obzor, 109, 2026, č. 2, s. 110 - 128. https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2026.2.02

Preklad materiálu (tzv. factsheet), ktorý zostavilo tlačové oddelenie Európskeho súdu pre ľudské práva.

Anotácia Témou odborného článku je problematika športového práva ako samostatného právneho odvetvia, v kontexte jeho existencie prípadne neexistencie na základe rozboru predpisov, noriem a právnych odvetví z pohľadu vedy o teórie práva v slovenskom právnom prostredí. Annotation The topic of the article is the issue of sports law as a separate legal branch, in the context of its existence or non-existence, based on the analysis of regulations, laws and legal branches from the point of view of the theory of law in the Slovak legal environment.

Zákon č. 6/2020 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2015 Z.z. o športe v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1.2.2020, zaviedol možnosť výberu profesionálneho športovca, či bude vykonávať športovú činnosť v prospech konkrétnej športovej organizácie na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len ako SZČO) na základe inej inominátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka (ustanovenie § 269 ods. 2). Zámerom tohto článku bude analýza právneho statusu profesionálneho športovca v nadväznosti na obchodnoprávne aspekty a samotný obchodnoprávny záväzkový vzťah so športovou organizáciou. Act no. 6/2020 Coll. amending Sport Act no.440/2015 Coll. with effect from 1.2.2020 concluded the possibility of professional athlete to decide, whether he would perform the sport performance within a specific sports organization on the basis of a contract with a professional athlete as an employee or as self-employed person (hereinafter referred to as self-employed) on the basis ofa contract pursuant to the Commercial Code [provision of Section 269 (2)]. The aim of this article will be to analyse the status of professional athlete in connection with commercial aspects and the commercial contractual relationship with the sports organization itself.

Príspevok analyzuje novelu zákona o športe, účinnú od 1.2.2020. Cieľom predkladateľov novely bolo umožniť športovým subjektom "slobodnú" voľbu medzi statusom výkonu závislej práce a statusom samostatne zárobkovo činnej osoby. Autor túto novelu podrobuje kritike a dospieva k záveru, že novela svoj cieľ nie je spôsobilá dosiahnuť, ba naopak, iba uložila ďalšie povinnosti tým (individuálnym) športovcom, ktorých zmluvné vzťahy doteraz neboli zákonom o športe podrobnejšie regulované. The paper analyses the amendment to the Act on Sports, effective as of February 1, 2020. The aim of the patrons of the amendment was to allow sports entities a "freely"choose between the status of dependent work and the status ofself-em-ployed persons. The author criticizes this amendment and concludes that the amendment is not capable of achieving its objective, and on the contrary, it has only imposed additional oblgations on those (individual) athletes whose contractual relationships have not yet been regulated in detail by the Act on Sports. 1)

Anotácia Témou odborného článku bola problematika zodpovednosti za škodu pri športovej činnosti v kontexte otázky potreby špeciálnej úpravy alebo postačujúcej všeobecnej úpravy. Článok približuje všeobecný prístup k zodpovednosti za škodu (úraz) uplatňovaný podľa všeobecných právnych zásad. Neskôr je poukázané na špecifiká zodpovednosti v športe a veľmi všeobecne je uvedený prístup niektorých štátov k posudzovaniu zodpovednosti za úraz. Anotation The topic of the article was the issue of liability for damage caused by sporting activities in the context of the need for special regulation or sufficient general regulation. This article reflects on a general approach to liability for damage (injury) according to general legal principles. Then it is processed the specificity of sport, very generally an approach of some countries to the liability for injury.

Analyzované rozhodnutie je krokom k zvýšeniu autonómnosti športu. V prípade, že ide o riešenie sporov v oblasti športu obligatórnou arbitrážou, potom po prvé, športový tribunál musí byť kreovaný a rozhodovať na základe požiadaviek článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a po druhé, jeho rozhodnutia sú nepreskúmateľné všeobecnými súdmi. Tieto skutočnosti sa potom premietajú do aktuálnej právnej úpravy v Slovenskej republike. The analysed decision is a step towards increasing the autonomy of sport. With respect to the disputes resolution in the field of sport by obligatory arbitration, firstly, the sports tribunal has to be created and decided on the basis of the requirements of Article 6 of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms and, secondly, its decisions are not reviewable by the ordinary courts. These facts are subsequently reflected in the current legislation in the Slovak Republic.