Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Urážka súdu alebo Irasci iudicem non decet

Staré a menej známe latinské príslovie uvedené v názve hovorí, že pre sudcu je neslušné, aby sa hneval. Na druhej strane je neslušné, aby bol sudca urážaný. Väčšina štátov reaguje na urážanie sudcov ich ochranou rôznej intenzity. Mieru citlivosti sudcov v jednotlivých krajinách na seba, či na svojich urážaných kolegov najlepšie dokumentuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“) pri hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi potrebou chrániť autoritu súdnictva na jednej strane a ochranou slobody prejavu sťažovateľov (sankcionovaných za urážky súdu či sudcov) na strane druhej. Rozsudok Simić proti Bosne a Hercegovine odôvodnil potrebu priblížiť základné východiská jurisdikčnej praxe ESĽP v tejto oblasti.

An old and lesser-known Latin proverb referred to in the title says that it is improper for a judge to be angry.On the other hand, it is indecent for a judge to be offended. Most States respond to the insulting of judges by protecting them to varying degrees.The degree of sensitivity of judges in each State to themselves or to their offended colleagues is best documented by the case law of the European Court of Human Rights (“ECtHR”) in seeking a fair balance between the need to protect the authority of the judiciary on the one hand and the freedom of expression of applicants (those sanctioned for insulting the court or judges) on the other. The case of Simić v. Bosnia and Herzegovina justified the need to review the basic principles of the EctHR’s jurisdictional practice in this area.

SVÁK, J.: Urážka súdu alebo Irasci iudicem non decet; Justičná revue, 74, 2022, č. 6-7, s. 854 – 859.

Kľúčové slová: sloboda prejavu, urážka súdu, advokát.

Key words: freedom of expression, contempt of court, lawyer.


Staré a menej známe latinské príslovie uvedené v názve hovorí, že pre sudcu je neslušné, aby sa hneval. Na druhej strane je neslušné, aby bol sudca urážaný. Väčšina štátov reaguje na urážanie sudcov ich ochranou rôznej intenzity.
1)
Môžu nimi byť poriadkové opatrenia najčastejšie vo forme finančných sankcií (poriadkových pokút) ukladaných priamo v predmetnom súdnom konaní a v krajnom prípade môže byť vyvodená aj trestnoprávna zodpovednosť. Mieru citlivosti sudcov v jednotlivých krajinách na seba, či na svojich urážaných kolegov najlepšie dokumentuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ("ESĽP") pri hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi potrebou chrániť autoritu súdnictva na jednej strane a ochranou slobody prejavu sťažovateľov (sankcionovaných za urážky súdu či sudcov) na druhej strane.
Príležitosťou pre rekapituláciu tejto judikatúry ESĽP je nedávne rozhodnutie ESĽP vo veci
Simic proti Bosne a Hercegovine (zo 17. mája 2022, č. 39764/20)
, ktoré zaujme hneď na prvý pohľad svojou výnimočnou krátkosťou (spolu ide o 13 bodov vrátane popisu skutkového stavu a uplatňovania čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - "Dohovor"). Práve krátkosť rozsudku a pomerne malý počet odkazov (k veci len štyri) na predchádzajúcu literatúru môže vyvolať riziko zovšeobecnenia a preto je dôležité poskytnutie prehľadu názorov ESĽP na túto problematiku v širšom kontexte.
Hneď na úvod je potrebné rozlíšiť urážky súdov a sudcov, vykonané v rámci súdneho konania a mimo tohoto konania, aj keď spravidla v súvislosti s ním. Aj tu treba odlišovať, či v súvislosti so súdnym konaním išlo o "internú" sťažnosť smerovanú k vedeniu súdu alebo o verejnú (mimosúdnu) "kritiku" prostredníctvom médií, vrátane tzv. nových médií či sociálnych sietí. Význam ochrany autority súdnictva pred urážlivými útokmi na súdy a sudcov zdôrazňuje aj samotný čl. 10 Dohovoru, ktorý medzi legitímne dôvody (ciele) zásahov do slobody prejavu výslovne uviedol aj "zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci", pričom mal pôvodne na mysli práve ochranu súdov a sudcov v mimosúdnom priestore. To je aj hlavný dôvod prečo sa odborná verejnosť venovala viac týmto urážkam
2)
, avšak ESĽP vtiahol pod ochranu slobody prejavu aj konania účastníkov a ich právnych zástupcov smerom k sudcom a práve im bude venovaná pozornosť ešte pred priblížením prípadu
Simič
.
Z rozhodovacej praxe ESĽP vyplýva, že sloboda prejavu v internom prostredí súdov v rámci súdneho konania alebo v súvislosti s ním je viac chránená než v prípade kritiky súdov z externého prostredia a hlavne médií, kde je viac chránená nestrannosť a autorita súdnej moci v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Určitú hierarchiu z hľadiska rozsahu ochrany slobody prejavu majú aj prejavy urobené v internom prostredí sudcov, kde najviac chránená je sloboda prejavu právnych zástupcov, ktorí navyše nereprezentujú len svoje názory, ale predovšetkým chránia záujmy svojich klientov, a najmenej sú chránené prejavy vykonané v internom prostredí (napr. kritika sudcov, resp. ich súdnych rozhodnutí prostredníctvom sťažností), pričom v prípade, že sa dostanú na verejnosť, tak sú v režime čl. 10 ods. 2 Dohovoru.
3)
<
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).