Kolízia inštitútov premlčania a dobrých mravov (z pohľadu aplikačnej praxe súdov)

Rozhodnutia, ktorými súdy vyslovili, že , sa už objavili v relatívne hojnom množstve, nejde teda až tak úplne o v našom právnom prostredí. Aj tak sa však pohybujeme na tenkom ľade. Čo sme zvýraznili v predchádzajúcej vete, neprestáva páliť - ako vôbec možno takto závažne zasiahnuť do klasického hmotnoprávneho inštitútu, akým je premlčanie, navyše spôsobom, ktorý sa na prvý pohľad javí ako bezprecedentné spochybnenie princípu právnej istoty?¹⁾ Ak už nie presnú odpoveď, tak aspoň cenné podnety na úvahu, ktorým smerom sa uberať, nám poskytne súdna prax.

Prístup súdov k riešeniu tejto problematiky sa postupne vyvíjal (a menil - raz na tú, raz na onú stranu), pre poskytnutie ucelenejšieho obrazu a pre lepšiu prehľadnosť bude preto, podľa nášho názoru, najvhodnejšie uvádzať vybrané rozhodnutia v časovej osi, teda chronologicky podľa času rozhodnutia. Z nasledujúcich príkladov možno odpozorovať, že spočiatku na posudzovanie korelácie inštitútov dobrých mravov a premlčania vplývala najmä spoločenská situácia v tom-ktorom období (resp. dalo by sa povedať určitý historicko-spoločenský kontext, máme na mysli najmä naprávanie neprimeranej tvrdosti práva v procese transformácie spoločnosti), neskôr sa centrom sporu stalo skôr samotné teoreticko-právne posúdenie povahy oboch inštitútov a ich pomeriavanie vo vzťahu k súkromnoprávnym zásadám, na ktorých je náš právny poriadok postavený.

Rozsiahlu diskusiu rozpútal v otázke vzťahu premlčania a dobrých mravov už nález Ústavného súdu ČR z 15. januára 1997, sp. zn. II. ÚS 309/95, v ktorom bolo skonštatované, že .²⁾ Následne sa v právnej praxi stala vec, ktorá