1. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu, a tým aj nevyhnutným predpokladom na to, aby mohla byť povinnosť nahradiť vzniknutú škodu uložená osobe odlišnej od tej, ktorej takáto škoda vznikla. Aby teda negatívny následok v podobe vzniku ujmy neniesol samotný poškodený, ale aby ho znášal niekto iný, je nevyhnutné, aby tento iný subjekt škodu spôsobil, resp. aby mu mohlo byť takéto spôsobenie škody pričítané. Pravidlá a postupy takéhoto pričítania obvykle právne poriadky výslovne neupravujú a ponechávajú vyriešenie tejto otázky súdnej praxi a doktríne. Predpoklad príčinnej súvislosti musí byť naplnený bez ohľadu na to, či je povinnosť nahradiť spôsobenú škodu založená na zodpovednosti za zavinenie a kauzalita má byť v tomto prípade preukázaná medzi ujmou a konaním, resp. opomenutím škodcu alebo na objektívnej zodpovednosti, kde sa vzťah príčinnosti hľadá medzi ujmou a realizovaným rizikom, za ktoré škodca zodpovedá (napr. prevádzka motorového vozidla alebo ubytovacieho zariadenia).
2. Podstata kauzality spočíva v tom, že každý jav je výsledkom (následkom) reťazca nejakých iných javov, iných skutočností (príčin). Určitému subjektu možno teda pričítať zodpovednosť za škodu len vtedy, ak protiprávny úkon alebo realizácia zákonom predvídaného rizika pri objektívnej zodpovednosti ujmu skutočne spôsobila. Inými slovami, ak protiprávne konanie škodcu alebo škodná udalosť boli pre danú škodu kauzálne.
3. Judikatúrnu diskusiu o tom, či je kauzalita skutkovou alebo (aj) právnou otázkou,
1)
možno na účely tohto príspevku uzavrieť pomerne jednoducho. V istom ohľade je to otázka skutková (posudzovaná spravidla na základe znaleckých posudkov), avšak v inom ohľade je vymedzenie kauzality otázkou právneho posúdenia. Príčinná súvislosť nie je vo všeobecnosti osobitnou kategóriou či konštrukciou práva (t. j. kauzalita ako taká nie je výhradne právnym problémom a právnou otázkou), vo svojej podstate ide skôr o prírodovednú a filozofickú kategóriu, avšak všeobecné pravidlá kauzality (t. j. prírodné zákonitosti) nemožno v plnom rozsahu použiť aj pre oblasť práva, pretože zodpovednosť za škodu by sa týmto spôsobom stala úplne bezbrehou a nevhodne širokou. Právo sa preto snaží vytvoriť si na základe rôznych teórií a prístupov svoju vlastnú (právnu) kategóriu príčinnej súvislosti tvoriacu akúsi nadstavbu prírodovednej (faktickej) kauzality, spočívajúcu v tom, že zo všetkých príčin prírodovednej kauzality vyberie tie, ktoré sú relevantné pre právo.
4. Ustálenie kauzálneho nexu v práve je vždy dvojfázovým (dvojkrokovým) postupom. V prvej fáze musí dôjsť k vymedzeniu tzv. faktickej (prirodzenej, prírodovednej) kauzality a následne v druhom kroku (v druhej fáze) je potrebné túto faktickú kauzalitu redukovať iba na tzv. právnu kauzalitu (t. j. z reťazca všetkých prirodzených príčin je potrebné vybrať iba tie, ktoré sú relevantné z pohľadu práva pre stanovenie zodpovednosti). Táto redukcia faktickej kauzality sa uskutočňuje na základe tzv. kritérií normatívnej pričítateľnosti (napr. teória adekvátnej príčinnej súvislosti, teória ochranného účelu právnej normy, teória všeobecného životného rizika, nexus ohrozenia, teória eggshell skulla pod.
2)
).
5. Na zistenie prirodzenej kauzality (vymedzeniu príčin, ktoré viedli k vzniku ujmy) sa na účely práva používa najčastejšie pravidlo conditio sine qua non(pravidlo nevyhnutnej podmienky).
3)
Uvedené pravidlo stanovuje, že každý nevyhnutný prvok v reťazci určitých skutočností, ktorý vedie k následku, je možné považovať za príčinu tohto následku. T. j. pre následok je príčinná každá taká udalos