Príčinná súvislosti v práve patrí medzi témy, na ktoré náuka dlho hľadá odpovede, no zdá sa, že neposkytuje uspokojivé riešenia. Už Š. Luby pred mnohými rokmi upozorňoval, že právna veda svojimi konštrukciami prax skôr poplietla, ako by jej pomohla.1) Novšia literatúra sa o príčinnosti ako filozofickej kategórii ani nezmieňuje a zložitosť skutkovej podstaty zodpovednosti za škodu výhradne vidí v rozhodovaní súdov.2) Právna prax zasa svoju úlohu vníma pragmaticky a skúmanie príčinnej súvislosti vidí v postupe, kde "... je potrebné vyňať škodu z jej všeobecnej súvislosti a skúmať ju izolovane, len z hľadiska jej príčin. Pretože príčinná súvislosť je prírodnou a spoločenskou zákonitosťou, pôjde o hľadanie javu, ktorý škodu vyvolal. Z celého reťazca všeobecnej príčinnej súvislosti (každý jav má svoju príčinu, zároveň je však príčinou iného javu) je treba sledovať len tie príčiny a následky, ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu."3)
Menia súdy pravidlá o príčinnej súvislosti?
Vydáno:
25 minút čítania
Menia súdy pravidlá o príčinnej súvislosti?
doc. JUDr.
Anton
Dulak
PhD.
I.
Pri úvahe o tom, či príčinnú súvislosť treba chápať ako skutkovú (quaestio facti) alebo právnu otázku (quaestio iuris), sa po dlhé roky ustálila predstava, že ide o otázku skutkovú Už povojnová civilistika považovala za správne, ak sa prax pridržiava toho, že príčinná súvislosť je vyslovene skutkovou otázkou.4)V praxi to znamená, že súd sa po zistení škody zameriava na to, či medzi skutočnosťami, ktoré škode predchádzajú, je protiprávny úkon, prípadne určitým spôsobom kvalifikovaná škodná udalosť alebo iná skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti sa skúma, ktorá zo skutočností bola príčinou vzniku škody; príčinou škody môže byť taká skutočnosť, bez ktorej by následok nenastal (
conditio sine qua non
).Napriek nemennosti zákonom vymedzených predpokladov zodpovednosti za škodu možno pozorovať, že posudzovanie povahy príčinnej súvislosti prechádza zmenami. Príkladom môže byť rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia považoval za potrebné rozlišovať dve fázy - v prvej sa má zisťovať, či protiprávny úkon škodcu a vzniknutá škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku - túto časť súd nazýva otázkou "skutkových zjištění", ktoré je potrebné preukázať Od tejto fázy sa odlišuje tzv právne posúdenie príčinnej súvislosti, ktorým sa rozumie posudzovanie, medzi akými skutkovými okolnosťami sa má ich existencia zisťovať.5)
Podobnú argumentáciu možno nájsť aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa súdu, otázka príčinnej súvislosti je vo svojom základe skutkovou otázkou, ...
"vymedzenie toho, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto ujmy) má byť príčinná súvislosť zisťovaná, je ale nepochybne posúdením právnym."
Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná, a práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť.6)Viac v prospech právneho posudzovania príčinnosti vyznieva argumentácia Najvyššieho súdu ČR v rozsudku z roku 2009. V rozhodnutí sa uvádza, že
"... otázka příčinné souvislosti mezi určitým protiprávním úkonem a konkrétní škodou je sice v prvé řadě otázkou skutkovou, přičemž soud zjišťuje její existenci,
nicméně závěr, zda v konkrétním případě je či není dána příčinná souvislost, je současně otázkou právní,
[zvýraznil autor] neboť soud tak činí závěr o existenci jednoho z předpokladů odpovědnosti za škodu".
Najvyšší nenechal na pochybnostiach, že "... tento právní závěr je samozřejmě závislý na skutkovém zjištění".7)II.
Skut