Teória ochranného účelu ako spôsob určenia príčinnej súvislosti

Po dlhý čas súdna prax na zisťovanie príčiny v juristickom chápaní aplikovala pravidlá, ktoré si sama vytvorila a dlhodobo uznávala, zvyčajne bez podpory teórie. Zvyčajným bolo, že teória tieto pravidlá akceptovala a vo svojich výkladoch na ne odkazovala. Z tohto dôvodu určite zaujme, že v niektorých rozhodnutiach o príčinnej súvislosti si právna prax pomáha odkazom na teórie príčinnej súvislosti. Aj keď takéto zdôvodnenie právneho postoja by nemalo prekvapiť, predsa však zaráža, že súdna prax odkazuje na teórie, ktoré síce nie sú pre teóriu neznáme,¹⁾ ale určite sú po dlhý čas domácou teóriou vedome alebo nevedome opomínané. Medzi takéto teórie príčinnej súvislosti sa radí aj teória ochranného účelu, ktorou sa operuje v zdôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky.²⁾ Okrem tejto teórie sa v náleze spomína aj teória adekvátnosti kauzálneho nexu.

Značnú časť čitateľov, ktorá si osvojila vymedzenie príčinnosti v zmysle používanej frázy " " bez toho, aby si uvedomovala, že ide o teóriou dôkladne rozpracovanú doktrínu ekvivalencie podmienok (" ", " "), môže odkaz na ďalšie dve teórie prekvapiť a zneistiť zároveň. Už z označenia sa totiž predpokladá, že všetky spomínané teórie príčinnosti sa v niečom od seba odlišujú a nemusí byť ani zrejmé, či aplikáciou jednej dochádza k vylúčeniu ďalšej z teórií. Ani názor ústavného súdu o tom, že teória ochranného účelu má prednosť pred teóriou adekvátnosti príčin, nemožno prijať bez výhrad. Všeobecne sa akceptuje, že obidve teórie sú výsledkom kritiky aplikácie konceptu ekvivalencie podmienok a hľadaním cesty, ktorou je snaha eliminovať v súkromnom práve dôsledky neodôvodnene širokého dopadu konceptu . Podstatu tohto problému vyjadril rakúsky súd slovami: "