Nedávna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu priniesla nové impulzy pre výklad a aplikáciu pravidiel o zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú porušením ich povinností. Tento článok upriamuje pozornosť na tieto rozhodnutia, ich význam z hmotnoprávneho a procesnoprávneho hľadiska, na ich sporné časti a aj na otvorené otázky, ktoré ostávajú nezodpovedané. Oba prípady sa týkajú zodpovednosti konateľov za škodu, ktorú mali spoločnosti spôsobiť porušením povinností pri výkone svojej funkcie.
Téma zodpovednosti člena štatutárneho orgánu (kapitálových) obchodných spoločností je na Slovensku v posledných rokoch asi najviac diskutovanou témou korporačného práva, či už v odbornej literatúre, alebo na odborných konferenciách. Napriek tomu, nie všetky otázky možno považovať za uspokojivo zodpovedané. Z podstaty právnej úpravy povinnosti člena štatutárneho orgánu vykonávať funkciu s požadovanou starostlivosťou a lojalitou voči obchodnej spoločnosti a jej nevyhnutnej miery abstrakcie vyplýva, že ich obsah musíme nachádzať znova a znova vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, za ktorých konkrétne rozhodnutie alebo konanie člen štatutárneho orgánu robí. Navyše, judikatórnu odpoveď na obsah povinností člena orgánu pri výkone jeho pôsobnosti dostávame cez posudzovanie ich porušenia, a to v rámci procesnoprávnych možností kontradiktórneho procesu. V takomto kontexte vždy poteší, keď možno konfrontovať doktrinálne závery s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. V roku 2022 nám najvyšší súd ako dovolací súd takúto konfrontáciu umožnil dvomi rozhodnutiami, ktoré sa zaoberajú otázkami zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti s ručením obmedzeným (ďalej aj „spoločnosť“).
Obe rozhodnutia sú zaujímavé z procesnoprávneho hľadiska vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v konaní o náhradu škody proti konateľovi. Z hmotnoprávneho hľadiska je zasa zaujímavá až prekvapujúco jednoznačná konštatácia povinnosti konateľa plniť povinnosti uložené mu rozhodnutím valného zhromaždenia. Z akademického pohľadu tieto rozhodnutia ukazujú ako v niektorých základných teoretických otázkach zodpovednosti člena orgánu obchodnej spoločnosti nemáme doteraz zrozumiteľné odpovede, ktoré by boli akceptované súdnou praxou. Tieto problémové okruhy však nie sú významné len akademicky, ale aj prakticky.
1. Skutkový stav
Keďže obsah povinnosti požadovanej starostlivosti a lojality konateľa sa konkretizuje za konkrétnych okolností konkrétneho prípadu, na úvod tohto článku uvádzame aspoň v krátkosti skutkový stav prípadov, ktorými sa najvyšší súd v dovolacích rozhodnutiach zaoberal. A to napriek tomu, že problémové okruhy, ktorým nasledujúci text venuje pozornosť, bezprostredne na skutkový stav nenadväzujú.
1.1 Rozhodnutie I (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 106/2020 z 19. 5. 2022, R 35/2022)
Prvým a súčasne nosným rozhodnutím pre tento článok je uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 106/2020 z 19. 5. 2022 (ďalej aj „rozhodnutie I“). Skutkový stav tohto prípadu je v stručnosti nasledujúci.
Spoločnosti P bol poskytnutý úver s dohodnutým termínom splatnosti, ktorý bol následne dodatkami 1 až 6 priebežne posúvaný. Pred uplynutím lehoty splatnosti podľa dodatku číslo 6 spoločnosť P uzatvorila s veriteľom zmluvu o založení cenných papierov, hromadnej akcie v spoločnosti P2, ktorá je jej dcérskou spoločnosťou. Z kontextu rozhodnutia I vyplýva, že hodnota zálohu sa odvíjala od zrejme zaujímavých nehnuteľností vlastnených spoločnosťou P2. Vzhľadom na skutočnosť, že úver nebol splatený, pristúpil veriteľ k výkonu záložného práva prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi. Záložné právo bolo realizované predajom zálohu. Časť výťažku z predaja bola pripísaná na účet záložného veriteľa. Zvyšná časť výťažku bola pripísaná na účet spoločnosti P. Konatelia spoločnosti P sú žalovaní za porušenie povinnosti odbornej starostlivosti v súvislosťou s uzavretím zmluvy o záložnom práve a v súvislosti s ich konaním, resp. nekonaním pri predaji zálohu s argumentáciou, že hodnota, do ktorej bolo záložné právo k hromadnej akcii spoločnosti P2 zriadené, ako aj jej predajná cena, boli pre spoločnosť nevýhodné, keďže nezodpovedali hodnote nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti P2. Na dopln