I. Úvod do problematiky
Vzťah zmluvnej pokuty a náhrady škody je variabilný, a to nielen
de lege lata,
ale aj z historického hľadiska. Varíruje medzi ich úplnou separáciou, úzkou spätosťou a prípadnými rôznymi formami voľnejšieho spojenia.
Inštitút zmluvnej (konvenčnej) pokuty (
poena conventionalis
) má korene v rímskom práve. Rímskoprávna konvenčná pokuta predstavovala prípady "keď veriteľ si formou stipulacie (teda formou formálneho verbálneho kontraktu) dával od dlžníka sľúbiť plnenie určitej sumy peňazí ako trest za eventuálne nesplnenie zmluvných povinností".
1)
Takto koncipovaná zmluvná pokuta nemala žiadny vzťah k náhrade škody. Oba inštitúty existovali separátne bez vzájomného prepojenia.
Ešte aj v práve Verböczyho (
Opus Tripartitum
1514) bola zmluvná pokuta chápaná ako sľub plnenia pre prípad, že strana zavinene nesplní záväzky prevzaté právnym úkonom
2)
bez prepojenia na náhradu škody.
Neskoršie kodifikácie občianskeho a obchodného práva platné na území Česka a Slovenska (resp. Československa) napospol priniesli prepojenie zmluvnej pokuty a náhrady škody.
Tak
Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811,
ktorý platil v Čechách až do roku 1950 upravoval zmluvné pokuty v úzkej súvislosti s výškou náhrady škody, a to v časti nazvanej
O práve na náhradu škody a na zadosťučinenie
(
§ 1336). Aj keď právna úprava zmluvnej pokuty počas platnosti kódexu zaznamenala určitý vývoj najvýznamnejšou črtou zmluvnej pokuty zostala paušalizovaná (odhadná) náhrada škody, pričom jej funkcia ako zabezpečovacieho inštitútu bola oslabená. Možno zovšeobecniť, že zmluvná pokuta na základe tejto právnej úpravy bola chápaná ako surogát náhrady škody.
Všeobecný obchodný zákonník z roku 1863
, ktorý bol k
Všeobecnému občianskemu zákonníkuvo vzťahu
lex specialis,
na rozdiel od neho ustanovil, že zmluvná pokuta nie je čo do výšky zásadne obmedzená a môže presahovať dvojnásobok náhrady škody (
čl. 284).
V súvislosti s aplikáciou uvedených kódexov sa v českej právnej doktríne diskutovalo o vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody. Išlo o otázku, či možno zmluvnú pokutu požadovať aj v prípade, že žiadna škoda nevznikla. Doktrína sa skôr klonila k názoru, že zmluvná pokuta nemá povahu trestu, a pokiaľ nevznikne žiadna škoda, tak po žiadosti dlžníka zanikne jeho povinnosť platiť zmluvnú pokutu.
3)
Teda presadzovala sa silná, ba až existenčná závislosť oboch inštitútov, čím sa do značnej miery zužoval význam a účel inštitútu zmluvnej pokuty.
Na Slovensku aj po vzniku Československej republiky až do roku 1950 bolo v platnosti
uhorské obyčajové právo a Uhorský obchodný zákonník z roku 1875
. Pokiaľ išlo o vzťah zmluvnej pokuty a náhrady škody, platilo, že ak dlžník nesplnil záväzok, zmluvná pokuta sa považovala za vopred určený paušál náhrady škody. Veriteľ nemusel dokazovať, či škoda vznikla, dlžník bol povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak nastal prípad, pre ktorý bola zmluvná pokuta dohodnutá, bez ohľadu na to, či škoda vznikla alebo nie. V prípade, ak veriteľ dokázal, že škoda presiahla výšku zmluvnej pokuty, dlžník bol povinný nahradiť škodu aj nad rámec zmluvnej pokuty.
4)
priniesol zmenu v systematickom začlenení právnej úpravy zmluvnej pokuty. Táto bola prvýkrát začlenená do časti upravujúcej zabezpečenie záväzkov, a nie, ako to bolo do prijatia
Občianskeho zákonníka, keď sa právna úprava zmluvnej pokuty tradične začleňovala do časti upravujúcej náhradu škody. Vecná spätosť zmluvnej pokuty s náhradou škody však zostala zachovaná a zmluvná pokuta naďalej plnila funkciu paušalizovanej náhrady škody, t. j. mohla byť dohodnutá namiesto náhrady škody. Zabezpečovací charakter bol posilnený aspoň jej novým systematickým začlenením.
Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963
5)
upravil zmluvnú pokutu v rámci právnej úpravy zabezpečenia záväzkov. Tým sa malo zvýrazniť, že zmluvná pokuta má plniť predovšetkým zabezpečovaciu funkciu, z čoho vyplývalo, že veriteľ ju môže požadovať bez ohľadu na to, či mu porušením zmluvnej povinnosti vznikla škoda alebo nie. Prepojenie na náhradu škody zostalo zachované tak, že zákon ustanovil, že zmluvná pokuta vylučuje nárok na náhradu škody pre porušenie povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou.
právnu úpravu zmluvnej pokuty do roku 1991 v žiadnej podobe neobsahoval. Zmluvná pokuta bola opätovne včlenená do nášho právneho poriadku novelou
Občianskeho zákonníka v roku 1991 (zákonom č.
509/1991 Zb.). Na túto úpravu nadviazala úprava
, ktorý úpravu zmluvnej pokuty v
Občianskom zákonníku dopĺňa a modifikuje pre obchodné vzťahy.
V uvedenom prehľade vývinu právnej úpravy zmluvnej pokuty s akcentom na vzťah zmluvnej pokuty a náhrady škody sme aspoň stručne poukázali na vývoj od ponímania zmluvnej pokuty ako čisto sankčnej povinnosti cez postupné silnejúce prepojenie na náhradu škody prostredníctvom dominancie funkcie zmluvnej pokuty ako paušalizovanej náhrady škody až po charakter právnej úpravy zmluvnej pokuty
de lege lata.
Tento súčasný stav právnej úpravy zmluvnej po
