Žaloba o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom (ZSP 30/2023)

V žalobe podanej na súd žalobcovia uviedli, že 11. júla 2008 uzavreli so žalovanou (bankou) záložnú zmluvu na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej 30. júna 2008. Podľa ich názoru žalovaná vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru prejavila vôľu ukončiť ich zmluvný vzťah. Tento jej úkon treba považovať za odstúpenie od zmluvy, ktoré zmluvu od počiatku zrušuje; zrušením záložnej zmluvy došlo k zániku záložného práva zaťažujúceho sporné nehnuteľnosti.

V konaní pred súdom prvej inštancie vyšlo najavo, že žalobcovia v inom konaní podali návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby súd uložil žalovanej povinnosť zdržať sa výkonu jej záložného práva. Ich návrhu bolo vyhovené s tým, že sú povinní podať voči žalovanej do 30 dní žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva. Sledujúc splnenie tejto povinnosti podali na súd žalobu. Súd prvej inštancie ich následne vyzval, aby spresnili, o akú žalobu v zmysle § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "CSP") ide. Posúdením písomného vyjadrenia žalobcov dospel súd prvej inštancie k záveru, že ich žalobu treba posudzovať nie podľa § 137 písm. c) CSP (ako žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je), ale podľa § 137 písm. d) CSP, teda ako žalobu o určenie právnej skutočnosti. Konštatoval, že právny poriadok neupravuje žalobu o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, teda že záložná zmluva je neplatná. Prípustnosť takejto špecifickej určovacej žaloby musí žalobca odvodzovať od konkrétnej právnej normy, ktorá požadované určenie explicitne pripúšťa, inak žaloba nie je proces