On the unification of case law and its pitfalls after ten years of the Civil Procedure Code
. The article analyses the development and current role of the Grand Chamber of the Supreme Court of the Slovak Republic (hereinafter referred to as Grand Chamber) as a key mechanism for the unification of case law ten years after the entry into force of the Civil Procedure Code. Building on the author's earlier work on the concept of established case law, the article argues that the normative strengthening of judicial precedents under the new procedural rules has brought not only higher demands for consistency in legal interpretation, but also new systemic risks. The core of the analysis focuses on the relationship between proceedings before the Grand Chamber and the publication mechanisms of the Collection of Opinions of the Supreme Court and Decisions of Slovak Courts, particularly in situations where a decision is published while unification proceedings are still pending. Special attention is paid to the constitutional dimension of the Grand Chamber, including the obligation to refer cases to it and the requirement of its predictable composition in light of the principle of the lawful judge. The article concludes by outlining possible directions for future development, both at the level of internal court regulations and de lege ferenda, with an emphasis on maintaining a delicate balance between the unity of case law and a high degree of judicial specialisation.Key words:
case law; established judicial practice; Grand Chamber; unification of case law; Supreme Court of the Slovak Republic; Civil Procedure Code; principle of the lawful judge; legal certaintyMORAVČÍKOVÁ, A.: O zjednocovaní judikatúry a jej úskaliach po desiatich rokoch Civilného sporového poriadku. Právny obzor,
109,
2026, č. 3, s. 245 - 256."Život práva sa neriadi logikou, ale skúsenosťou."
1)
Oliver Wendell Holmes Jr.
Úvod
Pred desiatimi rokmi sme sa v príspevku venovanom novozavedenej kategórii ustálenej rozhodovacej praxe a pokusu definovať pojem judikatúra v našich pomeroch
2)
pokúsili pomenovať základné východiská práce s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít v slovenskom právnom prostredí a naznačiť aj určité limity procesného rámca, ktorý sa v tom čase len formoval. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP")
3)
vstupoval do aplikačnej praxe s ambíciou posilniť právnu istotu prostredníctvom dôslednejšieho zohľadňovania judikatúry najvyšších súdnych autorít a vytvoriť vnútorné mechanizmy, ktoré by umožňovali kultivovaný a transparentný vývoj právnych názorov.
Už vtedy bolo možné vysloviť opatrnú pochybnosť, či niektoré z týchto mechanizmov, a to osobitne inštitút veľkého senátu, sú nastavené tak, aby dokázali plniť svoju zjednocovaciu funkciu bez vedľajších systémových efektov.
Časový odstup a praktická skúsenosť s aplikáciou Civilného sporového poriadku ukazujú, že táto pochybnosť nebola čisto teoretická. Mechanizmus veľkého senátu sa v uplynulých rokoch etabloval ako kľúčový nástroj riešenia odlišných právnych názorov senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "Najvyšší súd" alebo "NS SR") a jeho význam bol postupne potvrdený aj judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "Ústavný súd"), ktorá mu prisúdila nielen procesnú, ale aj ústavnoprávnu relevanciu
4)
. Veľký senát je však súčasťou širšieho systému zjednocovania judikatúry, v ktorom majú svoje miesto kolégiá, plénum najvyššieho súdu a osobitne aj publikačné mechanizmy spojené so Zbierkou stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len "Zbierka"). Práve v tejto rovine sa v aplikačnej praxi objavujú situácie, ktoré môžu paradoxne oslabiť ten cieľ, ktorý mal inštitút veľkého senátu primárne posilniť - právnu istotu a predvídateľnosť rozhodovania. V článku spred desiatich rokov
5)
sme si dovolili byť optimistickí a uviedli sme, že
"... Hoci civilný sporový poriadok v § 48 nerozlišuje medzi agendou občianskoprávnou a obchodno-právnou, štruktúra kolégií NS SR a spôsob prijímania ako zjednocujúcich stanovísk, tak schvaľovania publikovaných rozhodnutí, výlučne v rámci jednotlivých kolégií, viedla k určitému rozštiepeniu tohto inštitútu v realizačnej rovine. Hoci procesný predpis je len jeden, hmotnoprávne hľadisko zadeľovania vecí do kolégií prirodzene kopíruje tradičné delenie na veci civilné a obchodné. Okruh rozhodovacej činnosti každého kolégia je tak relatívne prísne limitovaný a nemalo by dochádzať k tomu, že vo výklade procesných otázok dôjde k protichodným rozhodnutiam, keďže zákon ustanovuje jednotnú povinnosť zohľadňovať už existujúce rozhodnutia senátov bez ohľadu na ich zaradenie v tom ktorom kolégiu"
Napriek tomuto optimizmu isté trecie plochy pri interpretácii procesných pravidiel nastávajú a "súžitie" dvoch veľkých senátov občas prináša nečakané situácie, ktoré chceme v tomto príspevku analyzovať a predstaviť riešenia.Pokiaľ sa prípadné nové pravidlá nastavia správne, môže to minimálne filtrovať isté nežiaduce javy neprispievajúce k právnej istote účastníkov konania či súdov nižších inštancií pri aplikácii judikatúry Najvyššieho súdu. Napríklad, keď je ako vybrané rozhodnutie
6)
publikované rozhodnutie jedného kolégia v čase, keď je tá istá právna otázka už predmetom skúmania veľkým senátom druhého kolégia, a teda je zrejmé, že publikovaný právny názor môže byť v krátkom čase autoritatívne prekonaný. Zbierka má pl