Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo k 4/2023 z 30.1.2025, R 3/2026 (ukrátenie veriteľa ako predpoklad odporovateľnosti pri zvýhodňujúcich právnych úkonoch)

V posledných rokoch vzišli z úrovne najvyššieho súdu viaceré zásadné rozhodnutia k téme odporovateľnosti právnych úkonov. Zásadné preto, lebo priniesli konečné rozuzlenie tam, kde v rámci doktríny a aplikačnej praxe neexistovala jednota v riešení niektorých problematických otázok spojených s praktickou využiteľnosťou odporovacieho práva. Príkladom toho sú definitívne ustálenie sa vo význame pojmu "vymáhateľná pohľadávka", ¹⁾ objasnenie toho, čo môže predstavovať spôsobilý predmet odporovania, ²⁾ či vysvetlenie vzťahu medzi spôsobilým predmetom odporovania pri reťazení právnych úkonov a pasívne vecne legitimovanou osobou. ³⁾ Toto krátke pripomenutie nie je náhodné. Aj glosované rozhodnutie najvyššieho súdu má totiž na prvý pohľad celkom slušný potenciál patriť medzi spomínané rozhodnutia a v tejto súvislosti priniesť posun v nazeraní na ukrátenie veriteľa ako jedného z predpokladov úspešného uplatnenia odporovacieho práva.

Je vhodné ešte spomenúť, že kľúčové závery glosovaného rozhodnutia už boli na stránkach tohto časopisu predstavené iným autorom; ⁴⁾ táto glosa by chcela čitateľovi predstaviť rozhodnutie aj z iného pohľadu a v tejto súvislosti odkryť šírku, v akej rozhodnutie objasňuje význam pojmu "ukrátenie veriteľa" ako predpokladu pre úspešné odporovanie, a zhodnotiť dopad jeho záverov v otázke odporovateľnosti ekvivalentných právnych úkonov.

Odporovacie konanie sa odvíjalo na pozadí jednoduchého faktického scenára. Žalobca sa domáhal toho, aby súd určil dlžníkov úkon spočívajúci v bezhotovostnej úhrade zálohy za dodanie materiálu v prospech žalovaného za právne neúčinný voči konkurzným veriteľom. Uhradenie zálohy za dodanie materiálu považoval žalobca za zvýhodňujúci právny úkon podľa § 59 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj "ZKR" alebo "zákon o konkurze a reštrukturalizácii") na tom základe, že k jej realizácii pristúpil dlžník v čase, keď bol v úpadku. Podľa žalobcu bol dlžník v stave úpadku povinný plniť svoje záväzky voči všetkým veriteľom podľa pravidla , teda voči každému veriteľovi len v tom rozsahu, v akom by na veriteľa pripadalo uspokojenie v prípade vyhlásenia konkurzu. Úplným individuálnym uspokojením vybraného veriteľa v rozpore s pravidlom dlžník podľa žalobcu , čím naplnil znaky skutkovej podstaty zvý-hodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ods. 1 ZKR.

Žalobca v konaní vedenom pred súdom prvej inštancie s odporovacou žalobou neuspel. Zamietnutie žaloby zdôvodnil súd viacerými skutočnosťami, z hľadiska riešenej témy je však podstatná tá časť argumentácie, ktorá operuje s nedostatkom ukrátenia veriteľa ako jedného z predpokladov úspešného odporovania. Podľa súdu prvej inštancie