Odporovateľnosť

Autor prostredníctvom inštitútov bezpodielového spoluvlastníctva manželov a odporovateľnosti rozvíja argumentáciu problému interakcie záväzkového a vecného práva. Vzťahy týchto ňinštitútov sú v súčasnosti opäť predmetom posudzovania najvyšším súdom, aj keď len v perspektíve súvisiacej so súdnym zmierom, na ktorý sa zvykne nahliadať najmä ako na akt aplikácie práva. Autor do právnickej diskusie prináša perspektívu „Law and economics“ z pohľadu, ktorý má pôvod najmä v teórii transakčných nákladov (TCE). Zdôrazňuje potrebu vnímania majetkových podstát ako štruktúr s hierarchicky usporiadanými majetkovými záujmami. V dôsledku toho najvyšším súdom riešené otázky dostávajú inú perspektívu.

SKUTKOVÝ STAv Súd prvej inštancie rozsudkom z 13. apríla 2018 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že právne úkony - vyplatenie odmien a prémií úpadcom žalovanému, vo výškach...

„Vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 OZ je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.“

"Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 OZ je splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, a svoje pomery o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu, môže veriteľ svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť aj len na nepriamych dôkazoch týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený.“

I. Veriteľ sa môže podľa § 42b ods. 3 OZ domáhať, aby súd určil, že právny úkon dlžníka uvedený v § 42a ods. 2 až ods. 5 OZ, ktorý ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, je právne neúčinný nielen proti dedičom alebo univerzálnym právnym nástupcom osoby, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, ale aj proti tretej osobe za predpokladu, že tejto osobe boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil. II. Treťou osobou v zmysle § 42b ods. 3 OZ je zásadne singulárny právny nástupca osoby, ktorá s dlžníkom odporovateľný právny úkon dojednala.

Započítanie je jedným zo spôsobov zániku záväzkov. Nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25. 11. 2020 prináša odpovede na viaceré otázky týkajúce sa započítania v insolvenčnej situácii dlžníka. Zároveň však nastoľuje aj niekoľko sekundárnych otázok, predovšetkým môže vznikať pochybnosť, či je započítanie v insolvenčnej situácii vôbec možné. V príspevku sa pokúšame retrospektívnou optikou objasniť pravidlá ovplyvňujúce započítanie v insolvenčnej situácii, ktorá ešte nebola zistená, najmä tým, že ich konfrontujeme s pravidlami pre započítanie použiteľnými pre započítanie v konkurze. Tento diskurz je zároveň zasadený do rámca insolvenčných pravidiel Európskej únie.

§ 42 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka§ 477 ods. 4 Obchodného zákonníka Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou, je splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, a svoje pomery, o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu, môže veriteľ svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť aj len na nepriamych dôkazoch, týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 10/2020

Príspevok stručne analyzuje navrhovanú úpravu odporovateľnosti v návrhu novely Občianskeho zákonníka. Tú považuje sám predkladateľ za natoľko významnú, že ju ako príklad pozitívnej zmeny uvádza už vo všeobecnej časti dôvodovej správy. Cieľom príspevku je však poukázať na to, že napriek viacerým pozitívnym zmenám zostáva navrhovaná úprava verná doterajšej nepraktickej koncepcii uplatňovania odporovateľnosti. Okrem toho sa kritike podrobujú nepresne prevzaté úpravy zo zahraničných vzorov, ich nedotiahnuté koncepčné zasadenie do navrhovanej úpravy a v konečnom dôsledku aj nepresné formulácie navrhovaných ustanovení. Zároveň sa však príspevok pokúša konštruktívne navrhnúť nové, vhodnejšie formulácie nových ustanovení.

Autorka sa v predkladanom príspevku zaoberá možnosťou odporovať ekvivalentný právny úkon. Predpokladom práva veriteľa odporovať právnym úkonom dlžníka je, okrem iného, jeho ukrátenie. Tým, že v právnej úprave nie je výslovne upravené, kedy dochádza k ukráteniu veriteľa, je potrebné skúmať, či k nemu môže dôjsť aj v situácii, keď sa majetok dlžníka nezmenšil, ale zmenila sa len jeho skladba, resp. štruktúra, alebo, naopak, či existuje dôvod na vylúčenie ekvivalentných právnych úkonov z odporovania. Príspevok má snahu ozrejmiť čitateľovi okolnosti, za ktorých možno uvažovať o ukrátení veriteľa ako predpoklade uplatnenia jeho práva odporovať právnym úkonom dlžníka aj v situáciách, keď sa majetok dlžníka nezmenšil. Porovnaním s tradičnou právnou úpravou, ktorá umožňovala odporovať aj ekvivalentným právnym úkonom, sa pokúsime zistiť, do akej miery môžeme vychádzať z historických súvislostí v prospech možnosti odporovať ekvivalentným právnym úkonom v súčasných právnych podmienkach.