Retroaktivita

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2025 prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho správneho súdu (ďalej len "najvyšší správny súd"), sp. zn. 1Sžfk/4/2021 z 27. marca 2024, a v časti namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy ju prijal na ďalšie konanie.

Príspevok sa zaoberá konkrétnou kontrolou ústavnosti právnych predpisov, ak návrh podáva všeobecný súd. Autor kriticky hodnotí judikatórny posun Ústavného súdu SR v tejto oblasti, pri čom poukazuje na normatívne rozdiely medzi čl. 125 a čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právnu úpravu zákona o ústavnom súde. Okrem toho sa autor snaží vyvrátiť prezentované argumenty, ktoré viedli k reštriktívnemu vnímaniu návrhovej kompetencie všeobecných súdov v konaní o súlade právnych predpisov a argumentuje pri tom aj rozdielmi medzi intertemporalitou a retroaktivitou práva.

V predkladanom príspevku sa jeho autori po piatich rokoch účinnosti zákona č. 91/2016 Z. z. v platnom znení o trestnej zodpovednosti právnických osôb zameriavajú na jeho dva aspekty.Prvým z nich je kvantitatívny aspekt, v rámci ktorého približujú ročné štatistiky stíhania právnických osôb, pričom autori zisťujú, že ide o stúpajúcu tendenciu, pričom najčastejšie sú právnické osoby stíhané za daňové trestné činy a najčastejšie ukladaným je peňažný trest. Druhým je kvalitatívny aspekt, v rámci ktorého autori spracovávajú novelizácie tohto zákona a viaceré aplikačné problémy, najmä otázku retroaktivity, okolností vyvodzovania trestnej zodpovednosti, konanie v mene právnickej osoby a ďalšie.

Autorka reaguje na článok JUDr. Ing Milana Budjača, PhD., "Použitie noriem Občianskeho zákonníka na absolútny úverový vzťah spotrebiteľa založený zmluvou o úvere podľa Obchodného zákonníka, uzavretou pred 1. májom 2014 (1. aprílom 2015)", publikovaný v časopise Súkromné právo č. 8/2015. Autor podrobne rozoberá rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014, a v tejto súvislosti sa venuje viacerým problematickým otázkam aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. Príspevok reaguje na autorovu obhajobu tézy vyslovenej v uvedenom judikáte, že "pokiaľ novelizovaná právna úprava (hmotnoprávne ustanovenie) nemá intertemporálne ustanovenie, znamená to, že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom účinnosti".