Autorka reaguje na článok JUDr. Ing Milana Budjača, PhD., "Použitie noriem Občianskeho zákonníka na absolútny úverový vzťah spotrebiteľa založený zmluvou o úvere podľa Obchodného zákonníka, uzavretou pred 1. májom 2014 (1. aprílom 2015)", publikovaný v časopise Súkromné právo č. 8/2015. Autor podrobne rozoberá rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014, a v tejto súvislosti sa venuje viacerým problematickým otázkam aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. Príspevok reaguje na autorovu obhajobu tézy vyslovenej v uvedenom judikáte, že "pokiaľ novelizovaná právna úprava (hmotnoprávne ustanovenie) nemá intertemporálne ustanovenie, znamená to, že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom účinnosti".
Absencia intertemporálnych ustanovení a retroaktivita právnej normy
Vydáno:
26 minút čítania
Absencia intertemporálnych ustanovení a retroaktivita právnej normy
prof. JUDr.
Oľga
Ovečková
DrSc.
Ústav štátu a práva SAV Bratislava
Uvedenie do problematiky
Je všeobecne známe, že tak ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa,1) ako aj § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka2) sú z hľadiska právnoteoretického, ako aj z hľadiska právnoaplikačného problémové a pri ich výklade a aplikácii vzniká celý rad nezodpovedaných otázok. Svedčí o tom tak článok M. Budjača, ako aj ním rozoberaný judikát Najvyššieho súdu SR. K viacerým z týchto otázok sme sa už vyjadrili.3) Pokladáme však za potrebné vrátiť sa k problematike intertemporality, ktorá rieši časovú pôsobnosť novej právnej úpravy, resp. k problému, kedy a za akých okolností možno aplikovať novú právnu úpravu od jej účinnosti aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
Sústredíme sa na problematiku intertemporality ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, je situácia komplikovanejšia, a to vzhľadom na nevyjasnenosť problému, či ustanovenie ukladajúce súdu povinnosť prihliadať na premlčanie ex officio má čisto procesný charakter, alebo vzhľadom na jeho pôvod v oblasti hmotného práva a dopad do tejto oblasti má aj charakter hmotnoprávny.4) Tu však kľúčovou otázkou nie je ani tak retroaktivita, ako skôr samotný zásah do podstaty inštitútu premlčania, ako aj nejasnosť a nepresnosť formulácie povinností ustanovených v tejto norme.5)
Základ celého problému spočíva v tom, že novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 102/2014 Z. z. (účinnosť posunutá na 1. apríla 2015), ktorá doplnila § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
nemá explicitné intertemporálne ustanovenie
, ktoré by riešilo spôsob časového stretu novej a starej právnej úpravy. Z toho sa potom odvíja rôzny pohľad na riešenie intertemporality uvedeného ustanovenia.Najvyšší súd vo svojom rozsudku zaujal k uvedenému nasledujúce stanovisko:
"Na základe toho, že právny predpis, ktorého súčasťou je ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka, nemá prechodné ustanovenie, toto ustanovenie sa od dňa účinnosti
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
"6) Uvedený postulát nie je v rozhodnutí odôvodnený, hoci pre svoju extravagantnosť a možnosť viacerých výkladov by si to zaslúžil.Autor článku sa k uvedenej téze hlási a ponúka aj dôvody, ktoré ho k tomu vedú. Základom, z ktorého autor pri obhajobe uvedenej tézy vychádza, je dôvodová správa k ustanoveniu § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka v nasledujúcom znení:
"Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferov