Príspevok sa zaoberá konkrétnou kontrolou ústavnosti právnych predpisov, ak návrh podáva všeobecný súd. Autor kriticky hodnotí judikatórny posun Ústavného súdu SR v tejto oblasti, pri čom poukazuje na normatívne rozdiely medzi čl. 125 a čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právnu úpravu zákona o ústavnom súde. Okrem toho sa autor snaží vyvrátiť prezentované argumenty, ktoré viedli k reštriktívnemu vnímaniu návrhovej kompetencie všeobecných súdov v konaní o súlade právnych predpisov a argumentuje pri tom aj rozdielmi medzi intertemporalitou a retroaktivitou práva.
The paper analyses a specific judicial review when the proceeding is initiated by the courts of general jurisdiction. The author critically evaluates the shift in the case-law of the Slovak Constitutional Court and points to the normative difference between the Art. 125 and Art. 144 par. 2 of the Slovak Constitution as well as the legal regulation of the Act on the Constitutional Court. In addition, the author tries to refute the arguments that led to a restrictive perception of the power of general courts to initiate judicial review and highlights the differences between intertemporality and retroactivity of legal norms.
ĽALÍK, T.: Účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR pri preskúmavaní návrhov všeobecných súdov: retroaktivita alebo prospektivita?; Justičná revue, 76, 2024, č. 12, s. 1217 – 1230.
Kľúčové slová: ústavný súd, derogácia, retroaktivita, intertemporalita.
Key words: constitutional court, derogation, retroactivity, intertemporality.
Právne predpisy/legislation: Ústava SR; zákon č. 314/2018 Z. z.
ÚVOD
Banálnym sa javí konštatovanie, že právo podlieha zmenám.
1)
Čo si však vyžaduje viac intelektuálnej pozornosti a bystrosti, je skúmanie, aká inštitúcia realizuje zmeny v právnom poriadku a s akými dôsledkami. Tradične táto úloha pripadla suverénovi a už niekoľko storočí je za zmeny zodpovedný parlament ako zástupca ľudu, resp. sám ľud v rôznych formách priamej a participatívnej demokracie.
V ostatnom storočí sa v Európe objavuje nový hráč, ktorému patrí právomoc meniť rozsah záväzných pravidiel v spoločnosti: ústavný súd. Ústavný súd môže svoju kompetenciu derogácie využívať v mnohých typoch konania. V teórii práva majú derogačné právne normy dve základné funkcie: normatívnu a eliminačnú. Normatívna funkcia je založená na určovaní alebo spoluurčovaní obsahu právnych noriem prostredníctvom derogačných noriem. Eliminačná funkcia zasa vedie k strate záväznosti právnej normy.
2)
Tým, že ústavný súd vykonáva svoju kompetenciu pri skúmaní súladu právnych predpisov, vytvára novú právnu realitu.
My sme sa rozhodli preskúmať časové účinky derogačných nálezov ústavného súdu v špecifickom konaní, ktoré iniciovali všeobecné súdy a ktoré v posledných rokoch spôsobilo aj značný rozkol medzi sudcami štvrtého ústavného súdu.
Dá sa povedať, že aj keď štvrtý ústavný súd čelil bezprecedentnej výzve v podobe pandémie koronavírusu alebo rozhodoval niektoré politicky veľmi citlivé kauzy, doteraz najväčšie rozdelenie medzi sudcami spôsobila právomoc ústavného súdu posudzovať návrhy na konanie o súlade právnych predpisov zo strany všeobecných súdov v režime čl. 144 ods. 2 ústavy. Súdiac podľa stále pretrvávajúcich disentujúcich stanovísk niektorých sudcov sa zdá, že tento problém môže na ústavnom súde aj pretrvať. Cieľom príspevku je práve reagovať na niektoré argumenty, ktoré v diskusii medzi sudcami odzneli a reflektovať ich s poznatkami teoretickými, ale aj komparatívnymi, pričom nadviažeme na svoje predošlé výstupy, z ktorých budeme vychádzať.
3)
Tento príspevok je rozdelený na viacero častí. V prvej predstavíme normatívnu rovinu účinkov derogačných nálezov ústavného súdu podľa ústavy a zákona o ústavnom súde (ďalej ako "ZoÚS"). Druhá časť sa venuje hlavným argumentom, ktoré ústavný súd použil na zmenu svojej rozhodovacej činnosti voči všeobecným súdom. Tretia časť približuje rozdiely medzi záväznosťou práva, retroaktivitou a intertemporalitou, na ktoré ústavný súd nereflektuje v dostatočnej miere. Záverom poznatky zosumarizujeme.
NORMATIVITA
Do roku 2018 a
uznesenia ústavného súdu PL. ÚS 1/2018
sa časové účinky derogačného nálezu súdu pri návrhovej iniciatíve všeobecných súdov neobjavovali. Príkladmo možno spomenúť historicky prvé
uznesenie PL. ÚS 1/93
, kedy sa na ústavný súd obrátil Okresný súd Prievidza. V uznesení sa ústavný súd pridržiaval tézy o nezávislosti ústavného a všeobecného súdnictva ako dvoch oddelených zložiek súdnej moci s vlastnou právomocou. Ani tento predpoklad mu však nebránil v tom, aby vtedajší čl. 144 ods. 3 ústavy (dnešný ods. 2) vyložil tak, že ide o výnimku z nezávislosti zložiek súdnej moci a záver ústavného súdu je pre pýtajúci sa súd záväzný a spolu s ním je záväzný aj pre ostatné všeobecné súdy.Na rozdiel od iných navrhovateľov v konaní o súlade právnych predpisov si ústavný súd začal vo vzťahu k všeobecným súdom vytvárať doktrínu prejudiciality. Od
uznesenia PL. ÚS 1/2018
ako najnovšie kritérium do prejudiciálnych otázok boli zaradené časové účinky derogačných nálezov.
4)
Ešte predtým, ako predstavíme kľúčové argumenty novej judikatórnej línie, dovolíme si jednu odbočku. Podľa najnovšej rozhodovacej činnosti časové účinky der