Právomoc prezidenta v procese menovania sudcov Ústavného súdu SR. Ústavná zvyklosť

Reálnemu fungovaniu slovenského právneho poriadku už nezodpovedá tvrdenie, že naše právo (aj ústavné) neuznáva precedentné účinky či určitý druh normatívneho pôsobenia rozhodnutí ústavného súdu. Aj doterajšia judikatúra ESĽP a ústavného súdu považuje za zákon v materiálnom zmysle práve judikatúru súdov (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci Kruslin v. Francúzsko z 24.4.1990, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04).

Pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť dotyčným orgánom verejnej moci verne vykonaný a ústavnoprávny výklad podaný v náleze ústavného súdu musí byť ním rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti, či je správny, úplný či fundovaný.

Právny názor ústavného súdu uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia tiež nie je bez akéhokoľvek právneho významu, pretože je výrazom či odrazom aplikácie celého ústavného poriadku. Preto nielen výrok, ale aj právny názor obsiahnutý v rozhodnutí ústavného súdu je (bol) všeobecne záväzný ( , a nie len ) pri riešení typovo zhodných prípadov u všetkých kandidátov predložených národnou radou prezidentovi.

Rozmer posudzovaného ústavného sporu súvisiaceho nielen s trvajúcim zásahom do označeného verejného subjektívneho práva sťažovateľov, ale aj s trvajúcim stavom nevymenovania ústavou predpokladaného počtu sudcov ústavného súdu však nepochybne vyžaduje, aby ústavný súd formuloval jeho príčiny, ústavné východiská riešenia a napokon aj meritórne závery.

Prvotnou príčinou zásahu do označených práv sťažovateľov bol spor vzniknutý medzi národnou radou a prezidentom, ktorého podstata spočívala v rozdielnych názoroch týchto ústavných orgánov na otázku výkonu menovacích právomocí prezidenta vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorých prezidentovi predložila národná rada. Sťažovatelia mali (a majú) v tomto spore status národnou radou zvolených a predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorých prezident nevymenoval za sudcov ústavného súdu, keď podľa jeho záverov závažné dôvody a skutočnosti, generalizované, ale aj čiastočne individualizované v odôvodnení jeho rozhodnutí, významne spochybňujú ich schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore s poslaním ústavného súdu.

Prezident ako hlava štátu s ústavnou povinnosťou svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 ústavy) je pri tomto rozhodovaní plne limitovaný ústavným imperatívom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, teda konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Inak povedané, výkon všetkých mocenských - teda aj menovacích - právomocí prezidenta musí byť v súlade s tými ústavnými normami, ktoré sú pre ich uplatnenie určujúce. V prípade menovania sudcov ústavného súdu ide o požiadavky vyplývajúce z čl