MENOVACIE PRÁVOMOCI PREZIDENTA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (2.)
Ústavné postavenie prezidenta je časťou Ústavy SR, ktorá sa teší osobitnému záujmu
parlamentných politických strán a ich lídrov a im priaznivo naklonených masmédií. Od tohto záujmu sa
nedištancuje právna veda, ktorá vynakladá nemalé úsilie na deformáciu ústavnej úpravy interpretáciou
tak, aby sa Ústava SR vysvetľovala a aplikovala spôsobom prijateľným pre spriaznenú politickú stranu
a jej lídrov. Výsledkom je zachovávanie nejasností o tom, čo hlava Slovenskej republiky môže podľa
Ústavy SR a ju interpretujúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR. Archivované nejasnosti opakovane
slúžia na vyvolávanie sporov vždy, keď vznikne politický záujem na vyvolaní sporu. Pravidelným
predmetom takých sporov sú menovacie právomoci prezidenta SR.
[pokračovanie z predchádzajúceho čísla - Menovacie právomoci
prezidenta Slovenskej republiky (1.)]
Výklad pôsobností prezidenta SR podaný Ústavným súdom SR
Pre korektný výklad účelu a obsahu menovacích pôsobností priznaných Ústavou SR prezidentovi SR
väčší význam než účelové spory (napr. o "gramatický" výklad ustanovení ústavy) majú dosiaľ vyslovené
právne názory Ústavného súdu SR.
Za východiskový možno označiť právny názor Ústavného súdu SR na všetky ústavné právomoci priznané
prezidentovi SR podľa čl. 102, podľa ktorého:
"Jediné ustanovenie Ústavy SR limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta SR je
obsiahnuté v sľube, ktorý skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: "Svoje povinnosti budem vykonávať v
záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony"
(čl. 104 ústavy). Preto len záujmy občanov,
zachovávanie a obhajoba Ústavy SR a ostatných zákonov sú jediné ústavou upravené dôvody, ktoré
prezident SR zohľadňuje pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené
v čl. 102 písm. a) až r)
ústavy."1)
Ústavný súd SR dospel k záveru, že prezident SR má menovaciu pôsobnosť, ktorá nie je iba
symbolická, reprezentatívna.
"Treba zdôrazniť, že väčšina ústavných právnikov bola iného názoru, než toho, k akému dospel
Ústavný súd SR."2) Nejde o tvrdenie celkom korektné. Iný názor verejne
neprejavila väčšina ústavných právnikov, ale niekoľko z ústavných právnikov, aj keď tí tak robia
niekedy opakovane až dodnes. Nezaškodí pripomenúť, že nevraživý postoj časti právnikov, medzi
ktorými nechýbal špecialista na autorské právo či trestní právnici, sa netýkal až právneho názoru
ústavného súdu o povahe menovacej pôsobnosti prezidenta SR. Podaktorí právnici odmietali už právomoc
Ústavného súdu SR podať výklad ústavy dôvodiac, že ústavný súd môže podávať iba výklad ústavných
zákonov. Iní právnici sa zaradili do klubu priaznivcov úradujúceho predsedu vlády SR V. Mečiara a
politicky neprijateľné pre nich bolo, aby prezident SR získal akúkoľvek pôsobnosť vo vzťahu k
postaveniu premiéra. Nahliadnutie do dobovej tlače z rokov 1993 a 1994 by najlepšie zhrnulo príčiny,
ktoré mali za následok, že ústavní a iní právnici dospeli k inému názoru na menovaciu pôsobnosť
prezidenta SR, než aký vyslovil Ústavný súd SR, hoci jedine názor ústavného súdu bol a je právne
relevantný.
Pokiaľ ide o kompetencie priznané prezidentovi SR podľa
čl. 102, Ústavný súd SR o nich v svojom
historicky prvom meritórnom rozhodnutí vyslovil právny názor:
"V Ústave SR (č. 460/1992 Zb.) sú uvedené tri typy
formul