MENOVACIE PRÁVOMOCI PREZIDENTA SLOVENSKEJ REPUBLIKY (1.)
Ústavné postavenie prezidenta je časťou Ústavy
SR, ktorá sa teší osobitnému záujmu parlamentných politických strán a ich lídrov a im
priaznivo naklonených masmédií. Od tohto záujmu sa nedištancuje právna veda, ktorá vynakladá nemalé
úsilie na deformáciu ústavnej úpravy interpretáciou tak, aby sa Ústava SR vysvetľovala a aplikovala
spôsobom prijateľným pre spriaznenú politickú stranu a jej lídrov. Výsledkom je zachovávanie
nejasností o tom, čo hlava Slovenskej republiky môže podľa Ústavy SR a ju interpretujúcich
rozhodnutí Ústavného súdu SR. Archivované nejasnosti opakovane slúžia na vyvolávanie sporov vždy,
keď vznikne politický záujem na vyvolaní sporu. Pravidelným predmetom takých sporov sú menovacie
právomoci prezidenta SR.
Prezident republiky je orgánom štátu, ktorý sa zriadil zákonom č. 37/1918 o dočasnej
ústave1) a vždy znovu sa ustanovoval v každej ústave prijatej v
Československu či v Slovenskej republike.
Prezident mal od samého začiatku postavenie, ktoré nie je dôvod označiť za symbolické, či
fiktívne. Ťažko sa dá predstaviť, že napríklad prezident T. G. Masaryk sa správal ako symbolická
hlava štátu. V období 1948 od prezidenta Kl. Gottwalda až do roku 1968 sa zaužívalo, že prezidentom
sa stal vedúci predstaviteľ Komunistickej strany Československa. To tiež nevypovedá o slabom
postavení hlavy štátu. S krátkym prerušením od jari 1968, keď sa funkcia prezidenta odčlenila od
funkcie vedúceho predstaviteľa KSČ (prezident L. Svoboda, prvý tajomník A. Dubček, neskôr G. Husák)
tento stav vydržal takmer do konca 80. rokov 20. storočia.
Právomoci prezidenta SR možno systematicky usporiadať podľa radu hodnotiacich kritérií. Z
hľadiska predmetu záujmu tohto príspevku možno hovoriť o viazaných právomociach, ktoré prezidentovi
vzniknú, keď dostane návrh od iného orgánu štátu a o autonómnych právomociach, pri ktorých prezident
nepotrebuje návrh od iného štátneho orgánu, aby ústavnú právomoc uplatnil.2)
Menovacie právomoci patria k viazaným právomociam. Prezident SR ich môže uplatniť iba na návrh,
najčastejšie od vlády SR. V tom je ťažisko politicky motivovaného sporu o výklad
Ústavy SR.
Úloha prezidenta v československom štáte nemala iba politický základ. Vychádzala z ustanovení
ústavy. Prezident vo vzťahu k vláde, ktorý je
najproblematickejšou časťou menovacích právomocí prezidenta SR, mal právo byť prítomný na schôdzach
vlády a predsedať im,3) vyžiadať si od vlády a jej jednotlivých členov
písomné správy o každej veci, ktorá náleží do oblasti ich pôsobnosti,4) právo
pozvať vládu alebo jej členov na poradu.5)
Prezident bol vrchným veliteľom ozbrojených síl.6)
Ústavným prostriedkom na obmedzenie právomoci prezidenta sa stalo právo kontrasignácie, ktoré
existovalo od roku 1918 do roku 1960.7) Ústava Československej socialistickej
republiky, ani ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o
československej fed