Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Sloboda proti Slovenskej republike

rozsudok z 30. septembra 2021 k sťažnosti č. 48848/20 pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru (primeraná doba súdneho konania)

V prípade Sloboda proti Slovenskej republike,
Európsky súd pre ľudské práva (Prvá sekcia), zasadajúc vo výbore v zložení:
Erik Wennerström,
predseda,
Lorraine Schembri Orland,
Ioannis Ktistakis,
sudcovia,
a Viktoriya Maradudina,
zástupkyňa tajomníka sekcie,
po prerokovaní na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2021,
vyhlasuje nasledovný rozsudok, ktorý bol prijatý v uvedený deň:
KONANIE
1. Prípad vznikol na základe sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "Súd") proti Slovenskej republike podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") 26. októbra 2020.
2. Sťažovateľ, slovenský občan, bol zastúpený pánom O. Urbanom, advokátom vykonávajúcim svoju prax v Bratislave.
3. Sťažnosť bola oznámená vláde Slovenskej republiky (ďalej len "vláda").
FAKTY
4. Údaje o sťažovateľovi sú uvedené v priloženej tabuľke.
5. Dňa 20. februára 2015 sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 294/2015 napadol rozhodcovský rozsudok, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť približne 2 600 EUR súkromnej spoločnosti (ďalej len "žalobca").
6. Dňa 6. decembra 2016 prvostupňový súd rozsudok zrušil a pokračoval v konaní o pôvodnej žalobe žalobcu, ktorú podal na rozhodcovský súd. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2016 a prvostupňový súd rozhodol o výške trov konania samostatným rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2017.
7. Dňa 4. decembra 2017 žalobca informoval prvostupňový súd o svojom zámere stiahnuť pôvodnú žalobu.
8. Tri roky po vyhlásení rozsudku zo 6. decembra 2016, prvostupňový súd vylúčil žalobu žalobcu na samostatné konanie, sp. zn. 5C 1/2020 (7. januára 2020), požiadal sťažovateľa o súhlas so späť vzatím žaloby (22. januára 2020) a konanie zastavil (25. februára 2020). Sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.
9. Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu odvolal 17. marca 2020 a bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 22. júla však prvostupňový súd rozhodol, že sťažovateľovi by nemal byť vyrubený súdny poplatok.
10. Dňa 11. februára 2021 bol spis predložený odvolaciemu súdu. Odvolací súd 25. februára 2021 rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania zrušil a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v plnej výške. Rozhodnutie bolo predložené prvostupňovému súdu 24. marca 2021 na účel jeho doručenia sťažovateľovi.
11. Sťažovateľ medzitým 27. júla 2020 podal ústavnú sťažnosť, v ktorej namietal dĺžku konania vedeného pod sp. zn. 5C 294/2015 a 5C 1/2020. Namietal, že hoci prvostupňový súd rozhodol pokračovať v konaní o žalobe žalobcu z 28. decembra 2016, do začiatku posúdenia tejto žaloby prešli tri roky, čo predstavovalo neúčinnosť súdnej ochrany.
12. Ústavný súd sťažnosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Konštatoval, že napriek prieťahom, ktoré sa vyskytli medzi 4. decembrom 2017 (späť vzatie žaloby žalobcom) a 7. januárom 2020 (zamietnutie žaloby), ústavná sťažnosť bola podaná až po tom, keď boli obe konania právoplatne skončené. Aj keď konštatoval, že v časti konania týkajúcej sa trov konania, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 5C 1/2020, sa vyskytli isté prieťahy, neboli závažné.
PRÁVO
I. NAMIETANÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 6 ODS. 1 DOHOVORU
13. Sťažovateľ namietal, že celková dĺžka predmetných súdnych konaní bola nezlučiteľná s požiadavkou "primeranej lehoty" a rozhodnutie ústavného súdu bolo v rozpore s judikatúrou Súdu. Oprel sa o článok 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý znie:
Článok 6 ods. 1
"Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná.. súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch."
14. Vláda sa snažila odlíšiť obe konania na základe spisovej značky a toho, čo podľa nej predstavovalo predmet konania.
15. Vláda uviedla, že prvá časť konania (sp. zn. 5C 294/2015) sa týkala zrušenia rozhodcovského rozsudku a skončila 28. decembra 2016, respektíve 31. októbra 2017, keď bolo rozhodnuté o výške trov konania. Sťažovateľ sa až potom obrátil na ústavný súd, čo bolo v rozpore so zavedenou praxou, a nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v súlade s procesnými požiadavkami. Vláda ďalej tvrdila, že sťažnosť bola podaná po uplynutí šesťmesačnej lehoty, ak bola počítaná od 31. októbra 2017 (pozri odsek 6).
16. Vláda taktiež uviedla, že druhá časť konania (sp. zn. 5C 1/2020) sa týkala zaplatenia sumy približne 2 600 EUR. Namietala, že konanie sa začalo 7. januára 2020, keď bola žaloba žalobcu vylúčená z pôvodného konania a bola neskôr zastavená po tom, čoju žalobca vzal späť. Vláda tvrdila, že predmetná dĺžka konania nemohla porušiť právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, vzhľadom na skutočnosť, že to, o čo sťažovateľovi v spore išlo, stratilo význam z dôvodu späť vzatia žaloby žalobcom.
17. Súd pripomína, že článok 6 ods. 1 Dohovoruvyžaduje, aby všetky fázy súdnych konaní o určení občianskych práv a povinností, nevylučujúc fázy konania po vynesení rozsudku vo veci samej, boli vyriešené v primeranom čase, a to zahŕňa aj fázu konania, keď sa rozhoduje o trovách (pozri
Robins proti Spojenému kráľovstvu
, sťažnosť č. 22410/93, ods. 28 - 29, rozsudok z roku 1997; a
Macková proti Slovenskej republike
, sťažnosť č. 51543/99/98, ods. 55, rozsudok z 29. marca 2005).
18. Vláda tvrdila, že obe časti konania boli samostatné, prvá časť konania (sp. zn. 5C 294/2015) sa skončila 30. októbra 2017 a druhá časť konania (sp. zn. 5C 1/2020) sa začala 7. januára 2020. Napriek tomu, že konania boli vedené pod dvoma rôznymi spisovými značkami, Súd poznamenáva, že rozsudkom zo 6. decembra 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 294/2015 prvostupňový súd zrušil rozhodcovský rozsudok a rozhodol o pokračovaní v preskúmaní pôvodnej žaloby žalobcu (konanie vedené od 7. januára 2020 pod sp. zn. 5C 1/2020). Predmet konania vedeného pod sp. zn. 5C 294/2015 teda prvostupňový súd vo svojom rozsudku nepreskúmal, keďže pôvodná žaloba žalobcu bola prejednaná až 25. februára 2021 (vrátane obdobia nečinnosti od 31. októbra 2017 do 7. januára 2020), keď odvolací súd rozhodol o trovách konania. Hoci žalobca sa 7. decembra 2017 snažil svoju žalobu vziať späť, sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel až 22. januára 2020, čím sa dostal do stavu právnej neistoty.
19. Vláda ďalej tvrdila, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v súvislosti s postupom odvolacieho súdu. Súd konštatuje, že sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť voči postupu konania pred okresným súdom v čase, keď konanie prebiehalo, a spis sa nachádzal na prvostupňovom súde, keď sa zaoberal procesnými otázkami týkajúcich sa trov konania; preto nemalo zmysel smerovať sťažnosť proti postupu odvolacieho súdu. Spis bol až neskôr postúpený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu. Preto sa od sťažovateľa nedalo očakávať, že podá novú ústavnú sťažnosť alebo ju rozšíri s cieľom napadnúť postup odvolacieho súdu. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol obe spisové značky konaní a špecificky namietal, že prvostupňový súd ostal nečinný, po tom čo zrušil rozsudok rozhodcovského súdu 28. decembra 2016. Z toho vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v súlade s platnými procesnými pravidlami a ustálenou praxou, aby mohol ústavný súd preskúmať celkovú dĺžku konania k 28. decembru 2016 (pozri
Obluk proti Slovenskej republike,
sťažnosť č. 69484/01, ods. 62, rozsudok z 20. septembra 2006). Vzhľadom na uvedené musia byť predbežné námietky vlády zamietnuté.
20. Súd preto konštatuje, že preskúmané obdobie sa začalo 28. decembra 2016 a skončilo nedávno, k neznámemu dátumu, kedy bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, po tom čo konanie bolo vrátené na prvostupňový súd 24. marca 2021 (pozri odsek 10) (pozri
mutatis mutandis, Čičmanec proti Slovenskej republike
, sťažnosť č. 65302/11, ods. 46 - 50, rozsudok z 28. júna 2016). Konanie trvalo celkovo viac ako štyri roky na dvoch stupňoch konania.
21. Súd pripomína, že primeranosť dĺžky konania treba posúdiť s ohľadom na okolnosti prípadu a s odkazom na nasledujúce kritériá: zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a príslušných orgánov a na to, o čo išlo sťažovateľovi v spore [pozri
Frydlender proti Francúzsku
(rozsudok Veľkej komory z roku 2000), sťažnosť č. 30979/96, ods. 43].
22. V precedentnom prípade
Obluk
(citovaný skôr), Súd už konštatoval porušenie práva v prípade podobnom tomu predmetnému.
23. Po preskúmaní všetkého materiálu, ktorý mu bol predložený, Súd nenašiel akúkoľvek skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť celkovú dĺžku konania na vnútroštátnej úrovni. S ohľadom na svoju judikatúru, Súd sa domnieva, že dĺžka konania bola v tomto prípade neprimeraná a nebola dodržaná požiadavka primeranej lehoty.
24. Sťažnosť je preto prípustná a Súd konštatuje porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.
II. APLIKÁCIA ČLÁNKU 41 DOHOVORU
25. Článok 41 Dohovoru ustanovuje:
"Ak Súd dospeje k záveru, že došlo k porušeniu Dohovoru alebo jeho protokolov a v prípade, že vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, Súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie."
26. Vzhľadom na predložené písomnosti a judikatúru Súdu (pozri najmä rozsudok
Obluk,
citovaný skôr), Súd považuje za primerané priznať sťažovateľovi 1 600 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 250 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov pred Súdom, spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť sťažovateľovi vyrubená.
27. Súd považuje za primerané, aby úroky z omeškania vychádzali z minimálnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o tri percentá.
Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD JEDNOMYSEĽNE:
1. vyhlasuje sťažnosť za prijateľnú,
2. konštatuje , že bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru, týkajúci sa neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania,
3. konštatuje
(a) že dotknutý štát je povinný zaplatiť sťažovateľovi do 3 mesiacov 1 600 EUR (tisíc šesťsto EUR) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 250 EUR (dvestopäťdesiat EUR) na pokrytie nákladov a výdavkov v konaní pred Súdom, spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť sťažovateľovi vyrubená;
(b) že od uplynutia vyššie uvedených troch mesiacov až do vyplatenia budú k uvedeným sumám pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania zvýšenej o tri percentá;
Vyhotovené v anglickom jazyku a písomne oznámené 30. septembra 2021 podľa pravidla 77 ods. 2 a 3 Rokovacieho poriadku Súdu.
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).