Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Uspokojenie žalobcu ako dispozičný úkon žalovaného a aplikačné problémy s ním spojené

Geffertová, H.: Uspokojenie žalobcu ako dispozičný úkon žalovaného a aplikačné problémy s ním spojené. Právny obzor, 108, 2025, č. 1, s. 74 – 86.

https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2025.1.05

The satisfaction of the plaintiff as a dispositional act of the defendant and the applicational problems associated with it. One of the goals of the adoption of the Code of Administrative Procedure was to create institutes of procedural law that would make it possible to get as close as possible to the ideal of quick and fair protection of the rights and legally protected interests of the participants in the proceedings and would create space for better court decisions. One of such institutes is the satisfaction of the plaintiff. By its nature, it is a “conciliation institute”, which is a manifestation of the application of the principle of economy linked to the effectiveness and subsidiarity of judicial protection. It is a means of alternative dispute resolution, which should have the potential to help relieve administrative courts and thereby contribute to efficiency and effectiveness (concerning both costs and resources) of judicial proceedings, in cases where the public administration body is aware of its misconduct. But is the potential being fully used? And if not, why? In this article I will try to answer these questions. The institution of satisfaction of the plaintiff in administrative court proceedings is also the only dispositional procedural act of the defendant, which provides protection to the public subjective rights of the plaintiff, therefore I will focus on this institution also from the point of view of the dispositional principle as a means of protecting the public subjective rights of the plaintiff.

Key words: administrative justice, The Code of Administrative Procedure, dispositional principle, satisfaction of the plaintiff

Úvod
Správne súdne konanie v zmysle Správneho súdneho poriadku (ďalej aj "SSP")
1)
je založené na protichodnom postavení strán, v podstate ide o konanie sporové, ktoré možno začať len na základe návrhu (§ 5 ods. 5 SSP). Jednou zo základných zásad uplatňovaných v správnom súdnom konaní je dispozičná zásada
2)
. Jej podstata spočíva v možnosti procesných strán disponovať konaním a predmetom konania, a to prostredníctvom dispozičných procesných úkonov. Dispozícia konaním dáva účastníkovi konania možnosť prostredníctvom procesných inštitútov, ktoré im poskytuje zákon, ovplyvniť existenciu súdneho konania, teda jeho začatie, prerušenie či ukončenie. Dispozícia predmetom konania znamená možnosť účastníkov konania dosiahnuť zmenu predmetu začatého konania. Na realizáciu tohto oprávnenia poskytuje zákon účastníkom konania odlišné procesné úkony. Jedným z takýchto úkonov je aj uspokojenie žalobcu podľa § 101 SSP. Je to jediný dispozičný procesný úkonom žalovaného, ktorý poskytuje ochranu verejným subjektívnym právam žalobcu. Ako už bolo uvedené, žalovaný týmto inštitútom disponuje predmetom konania, no tento dispozičný procesný úkon má po splnení ďalších zákonných podmienok vplyv aj na konanie, teda sa ním disponuje aj samotným konaním. Napriek tomu, že uspokojenie žalobcu je prejavom dispozičnej zásady, táto sa neuplatňuje bez výhrady. Správny súdny poriadok totiž upravil v ustanovení § 101 niekoľko viac či menej zdôvodnených a vyvážených obmedzení dispozičnej zásady.
V Správnom súdnom poriadku patrí uspokojenie žalobcu medzi novozavedené právne inštitúty, pretože v Občianskom súdnom poriadku
3)
upravený zmier nebol na účely správneho súdnictva použiteľný (pričom tento názor potvrdzuje aj dôvodová správa, uvádzajúc, že týmto ustanovením bola založená nová právomoc orgánov verejnej správy odstrániť zistenú nezákonnosť mimo svojho normatívne upraveného inštančného postupu
4)
). Toto ustanovenie teda uprednostňuje odstránenie následkov protiprávnosti verejnoprávneho postupu samotným orgánom verejnej správy. Podľa dôvodovej správy je inštitút uspokojenia žalobcu prejavom aplikácie princípu hospodárnosti nadväzujúcej na efektivitu a subsidiaritu súdnej ochrany. Napriek tomu, že od zavedenia SSP a v jeho rámci aj uspokojenia žalobcu prešla už dostatočne dlhá doba, vyvoláva jeho aplikácia stále otázky.
1. Návrh na uspokojenie žalobcu
Žalovaný orgán verejnej správy môže podať správnemu súdu návrh na uspokojenie žalobcu vydaním nového rozhodnutia, opatrenia alebo vykonaním iného úkonu, ak sa tým nezasiahne do práv, právom chránených záujmov alebo povinností tretích osôb a správny súd vo veci ešte nerozhodol (§ 101 ods. 1 SSP).
Účastníkmi inštitútu uspokojenia žalobcu sú teda žalovaný orgán verejnej správy a žalobca, ktorý podal žalobu podľa SSP. Časovo je oprávnenie žalovaného podať návrh na uspokojenie žalobcu vymedzené na jednej strane podaním žaloby žalobcom na správny súd a na strane druhej rozhodnutím správneho súdu vo veci samej. V tomto časovom rámci môže orgán verejnej správy svoje dispozičné oprávnenie využiť. Okrem časového vymedzenia je možné inštitút uspokojenia žalobcu uplatniť len vtedy, pokiaľ nie sú dané dôvody na odmietnutie žaloby (§ 98 SSP") alebo zastavenie konania (§ 99 SSP). V praxi bude orgán verejnej správy, z časového hľadiska, najčastejšie uvažovať o využití tohto inštitútu po doručení žaloby správnym súdom v zmysle ustanovenia § 105 ods. 2 písm. a) SSP spolu s výzvou na písomne vyjadrenie. A, samozrejme, zásadne vtedy, ak sa stotožní s námietkami žalobcu proti svojmu rozhodnutiu, opatreniu alebo inému úkonu. Návrh na uspokojenie žalobcu podáva orgán verejnej správy správnemu súdu. Keďže tento návrh nie je podaním vo veci samej a jeho náležitosti, ako ani forma, nie sú osobitne upravené, prípadné vady podania bude správny súd odstraňovať podľa ustanovenia § 58 SSP. Z návrhu musí byť však zrejmé, akým spôsobom orgán verejnej správy navrhuje uspokojiť žalobcu, teda či pôjde o vydanie nového rozhodnutia, opatrenia alebo o vykonanie iného úkonu. Spôsob uspokojenia bude závisieť od predmetu žaloby.
Postupom správneho orgánu sa nesmie zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov alebo povinností tretích osôb. Podstatou tohto procesného inštitútu je totiž plné zhojenie práv žalobcu a nie jeho uspokojenie na úkor niekoho iného.
5)
Zákon nepripúšťa možnosť, aby ďalší účastníci správneho súdneho konania vyjadrili svoj súhlas s prípadným dotknutím ich práv v dôsledku uspokojenia žalobcu. Česká komentárová literatúra v tejto súvislosti uvádza, že zastavenie konania pre uspokojenie navrhovateľa podľa ustanovenia § 62 Soudního řádu správního (ďalej aj "SŘS")
6)
prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, pokiaľ konanie pred správnym orgánom malo len jedného účastníka konania alebo viacej účastníkov so zhodnými záujmami. Naopak v prípade, že správne konanie malo viacej účastníkov s protichodnými záujmami, nebude možné pri súdnom prieskume schváliť uspokojenie navrhovateľa.
7)
Z týchto záverov vyšiel aj český Nejvyšší správní soud v rozsudku sp. zn. 6 As 324/2018-36 zo dňa 30.1.2019, ktorý uviedol, že ak je osobou zúčastnenou na konaní osoba, ktorá bola priamo dotknutá na svojich právach a povinnostiach vydaním napadnutého rozhodnutia a jej záujmy sa nezhodujú so záujmami žalobcu, zastavenie konania z dôvodu, že žalovaný správny orgán v prieskumnom konaní vyhovie žalobcovi, nie je možné, pretože rozhodnutie priaznivé pre žalobcu zároveň prináša negatívne dôsledky pre takúto osobu zúčastnenú na konaní. V režime správneho konania však Správní řád
8)
v ustanovení § 153 ods. 2 pripúšťa, že sa môžu vydaním rozhodnutia slúžiaceho na uspokojenie žalobcu meniť práva alebo povinnosti ostatných účastníkov konania, pokiaľ títo výslovne súhlasia s obsahom úkonu. Týmto ustanovením ponecháva česká právna úprava ostatným účastníkom konania širší rozsah dispozičných oprávnení.
2. Uznesenie správneho súdu o vydaní/nevydaní súhlasu s návrhom na uspokojenie žalobcu
Správny súd uznesením rozhodne o vydaní alebo nevydaní súhlasu s uvedeným postupom (§ 101 ods. 2 veta prvá SSP).
Dôvodová správa neposkytuje žiadne bližšie zdôvodnenie takejto právnej úpravy.
Ani tvorcovia komentáru k SSP neozrejmili, v akých situáciách by správny súd nevydal súhlas s návrhom žalovaného na uspokojenie žalobcu. Konštatujú, že osobitná administratívna právomoc zakotvená v ustanovení § 101 SSP je podmienená predchádzajúcim výkonom právomoci zo strany správneho súdu (§ 101 ods. 2 SSP). Správny súd vec meritórne nepreskúmava a zisťuje len danosť procesných podmienok konania (§ 97 SSP), pri ktorých absencii má vždy prednosť rozhodovanie o odmietnutí žaloby podľa ustanovenia § 98 SSP, resp. zastavenie konania podľa ustanovenia § 99 písm. b) SSP.
9)
Postup správneho súdu, keď by uznesením rozhodol o nevydaní súhlasu s návrhom orgánu verejnej správy na uspokojenie žalobc
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Právny obzor 1/2025

1/2025
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Právny obzor

Staršie ročníky

Rubriky

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov