Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

O kauzalite, jej ustálení a špecifických prípadoch kauzality

1. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu, a tým aj nevyhnutným predpokladom na to, aby mohla byť povinnosť nahradiť vzniknutú škodu uložená osobe odlišnej od tej, ktorej takáto škoda vznikla. Aby teda negatívny následok v podobe vzniku ujmy neniesol samotný poškodený, ale aby ho znášal niekto iný, je nevyhnutné, aby tento iný subjekt škodu spôsobil, resp. aby mu mohlo byť takéto spôsobenie škody pričítané. Pravidlá a postupy takéhoto pričítania obvykle právne poriadky výslovne neupravujú a ponechávajú vyriešenie tejto otázky súdnej praxi a doktríne. Predpoklad príčinnej súvislosti musí byť naplnený bez ohľadu na to, či je povinnosť nahradiť spôsobenú škodu založená na zodpovednosti za zavinenie a kauzalita má byť v tomto prípade preukázaná medzi ujmou a konaním, resp. opomenutím škodcu alebo na objektívnej zodpovednosti, kde sa vzťah príčinnosti hľadá medzi ujmou a realizovaným rizikom, za ktoré škodca zodpovedá (napr. prevádzka motorového vozidla alebo ubytovacieho zariadenia).
2. Podstata kauzality spočíva v tom, že každý jav je výsledkom (následkom) reťazca nejakých iných javov, iných skutočností (príčin). Určitému subjektu možno teda pričítať zodpovednosť za škodu len vtedy, ak protiprávny úkon alebo realizácia zákonom predvídaného rizika pri objektívnej zodpovednosti ujmu skutočne spôsobila. Inými slovami, ak protiprávne konanie škodcu alebo škodná udalosť boli pre danú škodu kauzálne.
3. Judikatúrnu diskusiu o tom, či je kauzalita skutkovou alebo (aj) právnou otázkou,
1)
možno na účely tohto príspevku uzavrieť pomerne jednoducho. V istom ohľade je to otázka skutková (posudzovaná spravidla na základe znaleckých posudkov), avšak v inom ohľade je vymedzenie kauzality otázkou právneho posúdenia. Príčinná súvislosť nie je vo všeobecnosti osobitnou kategóriou či konštrukciou práva (t. j. kauzalita ako taká nie je výhradne právnym problémom a právnou otázkou), vo svojej podstate ide skôr o prírodovednú a filozofickú kategóriu, avšak všeobecné pravidlá kauzality (t. j. prírodné zákonitosti) nemožno v plnom rozsahu použiť aj pre oblasť práva, pretože zodpovednosť za škodu by sa týmto spôsobom stala úplne bezbrehou a nevhodne širokou. Právo sa preto snaží vytvoriť si na základe rôznych teórií a prístupov svoju vlastnú (právnu) kategóriu príčinnej súvislosti tvoriacu akúsi nadstavbu prírodovednej (faktickej) kauzality, spočívajúcu v tom, že zo všetkých príčin prírodovednej kauzality vyberie tie, ktoré sú relevantné pre právo.
4. Ustálenie kauzálneho nexu v práve je vždy dvojfázovým (dvojkrokovým) postupom. V prvej fáze musí dôjsť k vymedzeniu tzv. faktickej (prirodzenej, prírodovednej) kauzality a následne v druhom kroku (v druhej fáze) je potrebné túto faktickú kauzalitu redukovať iba na tzv. právnu kauzalitu (t. j. z reťazca všetkých prirodzených príčin je potrebné vybrať iba tie, ktoré sú relevantné z pohľadu práva pre stanovenie zodpovednosti). Táto redukcia faktickej kauzality sa uskutočňuje na základe tzv. kritérií normatívnej pričítateľnosti (napr. teória adekvátnej príčinnej súvislosti, teória ochranného účelu právnej normy, teória všeobecného životného rizika, nexus ohrozenia, teória eggshell skulla pod.
2)
).
5. Na zistenie prirodzenej kauzality (vymedzeniu príčin, ktoré viedli k vzniku ujmy) sa na účely práva používa najčastejšie pravidlo conditio sine qua non(pravidlo nevyhnutnej podmienky).
3)
Uvedené pravidlo stanovuje, že každý nevyhnutný prvok v reťazci určitých skutočností, ktorý vedie k následku, je možné považovať za príčinu tohto následku. T. j. pre následok je príčinná každá taká udalosť (konanie), ktorú si nemožno odmyslieť bez toho, aby sme si nemuseli odmyslieť (aby nutne neodpadol) aj samotný výsledok (ujmu).
4)
"Ak by nebolo bývalo došlo k tejto skutočnosti, nebolo by bývalo došlo ani k vzniku ujmy." Na základe tejto teórie každý, kto by vyvolal niektorú (ktorúkoľvek) zo skutočností, ktoré viedli ku škodlivému následku, by zapríčinil daný výsledok a niesol by zaň zodpovednosť.
V prípade opomenutia konania, na ktoré bol škodca povinný, neskúmame kauzalitu v zmysle "odmyslenia" si konania škodcu ako príčiny, ale naopak, v zmysle "primyslenia" si konania, na ktoré bol škodca povinný. Na základe tzv. modifikovaného conditio sine qua non pravidla je pre nepriaznivý následok príčinné každé opomenutie, ak by riadne konanie škodcu, ktoré bolo opomenuté, zabránilo vzniku následku (ujmy). Inými slovami, "ak by škodca konal to, na čo bol povinný, nebolo by bývalo došlo k vzniku ujmy".
V rámci conditio sine qua non formuly sa všetky príčiny vzniku ujmy považujú za rovnocenné a zahŕňajú aj veľmi vzdialené podmienky, preto by jej použitie pre vymedzenie príčinnosti v práve viedlo bez ďalšieho vo väčšine prípadov k absurdným výsledkom. Vo vzťahu k ujme na zdraví spôsobenej tým, že niekto bodol iného nožom, by iba za použitia conditio sine qua non pravidla boli príčinami takto vzniknutej ujmy nielen samotné konanie škodcu, ale aj predaj noža škodcovi (ak by obchod nôž nepredal, nemohol by ním škodca poškodeného bodnúť), jeho výroba (ak by nôž nebol vyrobený, nedošlo by k pobodaniu) a mohli by sme pokračovať ešte ďalej k niekomu, kto dodal materiál na výrobu noža, kto porodil a vychoval škodcu a pod. Z uvedeného je zrejmé, že čisto prírodovedné nazeranie na kauzalitu je pre právo neprijateľné a vyžaduje určitú korekciu.
6. Keďže pravidlá prirodzenej kauzality prinášajú v oblasti práva zodpovednosti za škodu nevhodné výsledky (nekonečné kauzálne reťazenie príčin), ktoré by viedli k masívnemu vybreženiu zodpovednosti, pre účely práva sa musí faktická kauzalita obmedziť iba na také príčiny vzniku ujmy, ktoré sú významné v ponímaní práva (v zmysle možnosti vyvodenia zodpovednosti za vzniknutú ujmu). Korekciou faktickej kauzality sú tzv. normatívne kritériá pričítateľnosti, na základe ktorých sa konkrétny škodlivý následok pričíta konajúcemu (konajúcim) ako "jeho dielo".
5)
Ide o určité teórie, pravidlá a mechanizmy, ktoré boli vyvinuté na to, aby na ich základe bolo možné zo všetkých možných do úvahy prichádzajúcich príčin určených na základe prírodných a filozofických zákonitostí vymedziť iba tie príčiny, ktoré sú právne relevantné. Pomocou týchto pravidiel tak možno vymedziť tzv. právnu kauzalitu.
7. Štandardne používanými kritériami pre stanovenie právnej kauzality sú teória adekvátnej príčinnosti, ktorá predstavuje akýsi hrubý filter pre podmienky faktickej kauzality (avšak nie vždy dostačujúci na jej obmedzenie), a teória ochranného účelu normy, ktorá zostávajúce príčiny prefiltruje jemnejšie a dopĺňa tak teóriu adekvátnej príčinnosti.
7.1 Teória adekvátnej príčinnosti vychádza z myšlienky, že príčinami v právnom slova zmysle sú iba také, ktoré v sebe nesú objektívnu možnosť daného následku. Pre určenie zodpovednosti je tu teda rozhodujúca tzv. adekvátna príčina, ktorá pri jej výskyte zvyšuje pravdepodobnosť alebo objektívnu možnosť vzniku škodlivého následku v nie nevýznamnej miere.
Podľa teórie adekvátnej príčinnosti je ujma v konkrétnom prípade spôsobená protiprávnym úkonom alebo škodnou udalosťou vtedy, ak je nielen prirodzenou (faktickou) príčinou určitej ujmy, ale ak má zároveň typicky (reálne pravdepodobne) za následok spôsobenie tejto ujmy (
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).