Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 11/2023 z 22.2.2024 (dvojnásobné relevantné skutočnosti pri skúmaní procesných podmienok a osobitne medzinárodnej právomoci)

Slovenská obchodná spoločnosť uzatvorila ako kupujúci s inou slovenskou obchodnou spoločnosťou ako predávajúcim zmluvu o kúpe hnuteľných vecí. Podľa všetkého sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci nadobudol vlastníctvo k veciam už uzavretím kúpnej zmluvy. Veci totiž nemal v držbe predávajúci, ale istá česká obchodná spoločnosť sídliaca v Česku, a predávajúci poveril kupujúceho ako "nového vlastníka", aby si priamo on uplatnil nárok na vydanie vecí voči českej spoločnosti. Bol to najskôr predávajúci, ktorý českú spoločnosť vyzval na plnenie (vydanie vecí) kupujúcemu. Česká spoločnosť odpovedala už priamo kupujúcemu, že si k veciam uplatňuje zádržné právo. Dodala tiež, že predávajúci jej dobrovoľne vrátil tieto veci ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy, a preto predávajúci nebol vlastníkom a nemohol ani previesť vlastníctvo k veciam na kupujúceho. Kupujúci sa vo svojej reakcii zrejme snažil povedať, že týmto "vrátením" sa v skutočnosti plnila ústne uzavretá zmluva o výpožičke daných vecí na neurčitý čas medzi predávajúcim ako požičiavateľom a českou spoločnosťou ako vypožičiavateľom. Kupujúci tak žaloval českú spoločnosť na splnenie si povinnosti vrátiť údajne vypožičané hnuteľné veci, a to podľa dohody s predávajúcim priamo kupujúcemu ako tvrdenému novému vlastníkovi. Žalobca vyvodzoval medzinárodnú právomoc slovenských súdov z čl. 7 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel Ia (osobitná zmluvná právomoc). Žalovaný namietol, že ani toto, ani iné ustanovenie nariadenia Brusel Ia nezakladá právomoc slovenských súdov rozhodnúť o uplatnenom nároku. Táto námietka bola úspešná a prvoinštančný súd zastavil konanie pre absenciu medzinárodnej právomoci ako neodstrániteľnej procesnej podmienky (§ 161 ods. 2 CSP). Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. Súdy predovšetkým nepovažovali za preukázané uzavretie ústnej zmluvy o výpožičke, pričom vychádzali z vyjadrení strán sporu, listín a výsluchu jedného svedka. Keďže nebolo zmluvy, nebolo ani zmluvnej právomoci podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Sporné zostalo aj vlastníctvo vecí, ktoré je však v tomto prípade z pohľadu medzinárodnej právomoci aj tak bezvýznamné. Najvyšší súd glosovaným rozhodnutím odmietol dovolanie žalobcu podané aj pre zmätočnostnú vadu [§ 420 písm. f) CSP - vytýkalo sa arbitrárne odôvodnenie odvolacieho rozsudku], aj pre právne vady [§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP].

O neúspechu namietania právnych vád rozhodlo to, že podľa súčasnej úpravy je napadnuté odvolacie uznesenie (potvrdzujúce uznesenie o zastavení konania) jedným z rozhodnutí, voči ktorým je dovolanie pre právne vady absolútne neprípustné [§ 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. a) CSP]. Z tohto dôvodu sa medzinárodná právomoc môže dostať do dovolacieho prieskumu právnych vád zásadne len vtedy, ak ju nižšie súdy posúdia pozitívne a rozhodne sa v merite veci. Ako vidíme aj na glosovanom prípade, negatívne posúdenie právomoci vedúce k zastaveniu konania je z dovolacieho prieskumu vylúčené. Podľa nášho názoru, toto rozlišovanie nie je rozumné a zákonodarca si ho pravdepodobne ani neželal (nemal dôvod si ho želať). a by sa malo pripustiť dovolanie aj pri negatívne vyhodnotenej právomoci. Ako vhodné sa javí rozšírenie katalógu procesných podmienok v rámci zmätočnostných vád [§ 420 písm. a) až e) CSP] o medzinárodnú právomoc. Každopádne, zvláštnosťou glosovanej veci je, že dovolateľ sa síce nedočkal prieskumu vytýkaných právnych vád (pozri bod 7 glosovaného rozhodnutia), no dostal na ne odpoveď pri odôvodnení neprípustnosti dovolania pre zmätočnostnú vadu (bod 24 glosovaného rozhodnutia). Práve táto pasáž rozhodnutia je v centre pozornosti zvyšku glosy a v autorom upravenej podobe sa nachádza v jej titulke.

Jednou z argumentačných línií dovolateľa najmä pri vytknutí vady zmätočnosti (ale podľa všetkého aj pri koncipovaní dovolacích otázok pri vytknutí právnych vád) bolo, že už v štádiu skúmania medzinárodnej právomoci ho súd zaťažil príliš ťažkým dôkazným bremenom, ktoré je skôr príznačné pre preukázanie dôvodnosti vo veci samej. Išlo pritom o dokazovanie skutočností, ktoré sú významné nielen pre medzinárodnú právomoc, ale aj pre meritum veci. Predovšetkým to bola otázka uzavretia ústnej zmluvy o výpožičke. Odpoveď na ňu bola kľúčová nielen pre prípadné založenie osobitnej zmluvnej právomoci tuzemských súdov (čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia), ale aj pre úspech vo veci samej (vrátenie vypožičaných vecí). Dovolateľ naznačoval, že nižším súdom malo pre založenie právomoci stačiť už to, čo sa dovtedy predostrelo v konaní, a nemal sa od neho v tejto etape požadovať dôkaz v kvalite typickej skôr pre vec samu. Nedá sa prehliadnuť podobnosť tejto úvahy s konceptom osvedčenia oproti dokázaniu pri nariadení neodkladného opatrenia (§ 326 ods. 1 CSP).

Najvyšší súd sa s odkazom na rozhodnutie českého najvyššieho súdu a rozsudok Súdneho dvora EÚ do istej miery stotožnil s argumentom dovolateľa. Ak sa už v štádiu skúmania právomoci objavia skutkové otázky, ktoré sú relevantné aj pre vec samu, nemusia sa podrobne dokazovať a stačia informácie predložené sporovou stranou, prípadne zistené z výsluchu strán (bod 24 glosovaného rozhodnutia; k očividným logickým a iným rozporom tohto bodu sa dostaneme ďalej). Ibaže tento záver neviedol k úspechu dovolateľa. Relevantné skutočnosti totiž bez ďalšieho dokazovania zostali sporné, čo podľa najvyššieho súdu správne viedlo k odmietnutiu medzinárodnej právomoci slovenských súdov.

Je zjavné, že centrálnym problémom glosovanej veci bolo dôkazné zaobchádzanie so skutočnosťami, ktoré sú dôležité tak pre medzinárodnú právomoc, ako aj pre meritum veci. V procesualistike príbuzných právnych poriadkov sa pre túto tem