Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo 14/2019 z 28.10.2021, ZSP 13/2022 (medzinárodná právomoc pre nároky z bezdôvodného obohatenia)

 I.

V glosovanom prípade žalobca vyplatil žalovanému, právnickej osobe so sídlom v Spojených štátoch amerických, preddavky na dodanie tovaru. Žalobca tak konal s vierou, že nakoniec dôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalovaným, no nestalo sa tak.¹⁾ Žalovaný preddavky žalobcovi nevrátil. Žalobca si preto voči žalovanému uplatňuje nárok na vrátenie predmetných preddavkov z titulu bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd sa zaoberá otázkou, či slovenské súdy majú medzinárodnú právomoc na rozhodnutie o tomto nároku. Vec posúdil podľa zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej aj „ZMPS“ alebo „zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“), ktorý chcel vykladať v súlade s nariadením č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel I“) s tým záverom, že § 37b písm. a) ZMPS sa má použiť aj na nároky z bezdôvodného obohatenia.

Glosované rozhodnutie si zaslúži pozornosť najmä z dvoch dôvodov. Po prvé, venuje sa problému vysokého praktického významu, na ktorý právna úprava neponúka jednoduché riešenie. Po druhé, najvyšší súd sa podľa našich vedomostí k nemu vyjadruje prvý raz, čím by sa jeho rozhodnutie mohlo stať hlavnou referenciou pre slovenské súdy.

II.

V kolíznom práve existujú výslovné pravidlá pre objektívne určovanie rozhodného práva pre nároky z bezdôvodného obohatenia, tzv. kondikcie (čl. 10 nariadenia Rím II²⁾). V procesnom práve, konkrétne v nariadení Brusel Ia,³⁾ by sme niečo podobné hľadali márne, hoci nič nebráni v uplatnení tohto prameňa aj na kondikcie. Je preto otázne, ktoré jurisdikčné normy nariadenia Brusel Ia možno na tieto nároky použiť. Rešpektujúc hierarchiu druhov právomocí v tomto prameni, možno vo všeobecnosti konštatovať nasledujúce: výlučná právomoc podľa čl. 24 nariadenia Brusel Ia nie je uplatniteľná, založenie právomoci dohodou podľa čl. 25 nariadenia Brusel Ia je prípustné, ochranná právomoc podľa oddielov 3 až 5 v istých prípadoch je prípustná (o tom viac ďalej), všeobecná právomoc podľa čl. 4 nariadenia Brusel Ia je použiteľná. Namiesto všeobecnej právomoci môže žalobca využiť osobitnú právomoc podľa čl. 7 a čl. 8 nariadenia Brusel Ia. Nie je sporné, že v rámci osobitnej právomoci smie kondikovať v sídle organizačnej zložky žalovaného (čl. 7 ods. 5 nariadenia Brusel Ia), v bydlisku jedného z viacerých žalovaných za predpokladu konexity nárokov (čl. 8 ods. 1 nariadenia Brusel Ia), alebo ak sa kondikuje vzájomnou žalobou na súde hlavného nároku (čl. 8 ods. 3 nariadenia Brusel Ia).

Achilovou pätou posudzovania právomoci pre nároky z bezdôvodného obohatenia podľa osobitnej právomoci nariadenia Brusel Ia je však otázka, či sa na kondikcie uplatňuje zmluvná právomoc (čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia) alebo deliktuálna právomoc (čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia), a ak áno, tak na ktoré. Subsumovanie kondikcií pod zmluvnú alebo deliktuálnu právomoc nariadenia Brusel Ia súčasný stav poznania rieši s pomocou poklasickej (justiniánskej) náuky rímskeho práva o bezdôvodnom obohatení, ktorá je dodnes vlastná väčšine kontinentálnych právnych poriadkov a ktorá je založená na rozlišovaní jednotlivých typov kondikcií nam