Praha : Leges, 2019, strán 150, ISBN 978-80-7502-426-8
Vývoj ústavného systému a ústavného práva Slovenskej republiky možno periodizovať podľa rôznych kritérií. Ako o medzníkoch by sa dalo uvažovať napríklad v súvislosti so zavedením priamej voľby hlavy štátu (1999), s tzv. veľkou novelou Ústavy (2001) či so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (2004). Ani jeden z uvedených príkladov však, podľa môjho názoru, nedosahuje význam udalosti, vďaka ktorej môžeme hovoriť o tom, že v súčasnosti žijeme v druhom roku po. Historický medzník rozdeľujúci slovenské ústavnoprávne dejiny na to, čo bolo pred a to, čo bolo po, totiž predstavuje rozhodnutie Ústavného súdu SR z 30. januára 2019, vydané v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 21/2014. Ústavný súd totiž rozhodnutím po prvý raz konštatoval nesúlad ústavného zákona s ústavou, a to dokonca ústavného zákona priamo novelizujúceho text Ústavy SR. Význam predmetného rozhodnutia, ktorého dôsledky si ešte pravdepodobne ani naplno neuvedomujeme, celkom určite akceptujú aj jeho kritici, ku ktorým možno zaradiť práve autorov recenzovanej publik