Na úsvite štvrtej dekády prác na rekodifikácii nášho súkromného práva je stav normatívnej úpravy vecných práv tristný. Kým český zákonodarca k realizácii zásadných zmien v tejto oblasti, ktorých potrebu v minulosti avizoval Karel Eliáš,1) už pristúpil, slovenského zákonodarcu táto výzva ešte len čaká. Istou mierou optimizmu vo vzťahu k jej úspešnému zvládnutiu nás môže napĺňať skutočnosť, že tematika rekodifikácie vecného práva obohacuje stránky odborných časopisov a konferenčných zborníkov,2) a že (i keď v menšej miere) nachádza svoj odraz aj v knižných publikáciách. Jednou z nich je monografia Zásady vecných práv na Slovensku z dielne vydavateľstva C. H. Beck (ďalej len "recenzovaná monografia").
Recenzovaná monografia je formálne rozdelená na (až priveľmi) stručný predhovor
3)
a osem kapitol venovaných jednotlivým (autorským kolektívom identifikovaným) najdôležitejším zásadám vecných práv, po ktorých nasleduje ešte (prehľadne členený) zoznam použitej literatúry (vrátane použitých rozhodnutí nielen najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a Českej republiky)
4)
a vecný register. Monografia obsahuje aj medailóny členov autorského kolektívu a informáciu o autorovi, resp. autoroch jednotlivých kapitol, v nejednom prípade nadväzujúcich na svoje skoršie publikované práce.
5)
V kontexte úvah o rekodifikácii nášho súkromného práva jednou z "veľkých" tém odborného diskurzu
6)
je otázka eventuálneho návratu k zásade "
superficies solo cedit
", resp. presnejšie k zásade "
aedificium solo cedit
" (ďalej zjednodušene len "superficiálna zásada"). Prvá (a zároveň najrozsiahlejšia) kapitola približujúca práve superficiálnu zásadu, predstavuje cenný a podnetný príspevok do tohto diskurzu a tiež neprehliadnuteľný odrazový mostík k eventuálnemu budúcemu novému vymedzeniu nehnuteľnej veci (nehnuteľnosti). Ohromujúci je totiž už len poznámkový