(NE)ZAPLATENIE FAKTÚRY A MOŽNÝ POSTIH ZA PODVOD
V obchodnoprávnej sfére je bežné, že sa podnikatelia stretávajú s konaním, ktoré svojím charakterom vykazuje podozrenie, že by mohlo ísť o "podvod" a teda trestný čin, avšak vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti ostáva často neúspešné. Článok sa snaží analyzovať na niekoľkých vybraných prípadoch z praxe, aký je rozdiel medzi konaním, ktoré podvodom je a ktoré naopak nespĺňa predpoklad trestnoprávnej kvalifikácie trestného činu podvodu.1)
Podvod
V zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Trestný zákon" alebo "TZ") podvodom sa rozumie také konanie, ktorým páchateľ na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu.
Podstatné pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za trestný čin podvodu je naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty už pri spáchaní skutku, t.j. musí existovať prítomnosť objektívnej aj subjektívnej stránky.
Z hľadiska objektívnej stránky je pre podvod podstatné naplnenie nasledovných znakov:
- uvedenie do omylu alebo využitie niečieho omylu, v dôsledku čoho dôjde k majetkovej dispozícií,
- spôsobenie aspoň malej škody,
- obohatenie seba alebo iného.2)
Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje zavinenie vo forme úmyslu.3)
Oznamovatelia trestného činu podvodu najčastejšie oznamujú skutok vtedy, ak zistia naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu - vznikne im škoda na úkor toho, že sa iný subjekt obohatí, pričom uvedení do omylu sa väčšinou cítia tým, že páchateľ prevzal tovar, hoci vedel, že za neho nechce zaplatiť a tým pádom uviedol poškodeného do omylu, pretože ten sa mylne domnieval, že kupujúci tovar zaplatí. Rovnako platí aj opačná situácia - ak dôjde k zaplateniu za tovar (služby) vopred, pričom k doda