Cieľom príspevku je poukázať na problematiku správneho právneho kvalifikovania skutku, v rámci ktorého osoba žiada, resp. príjme úplatok, hoci od počiatku koná v úmysle, že z titulu svojej funkcie, resp. postavenia nebude vyvíjať žiadne aktivity. V tejto otázke totiž súdna prax dlhodobo prezentuje právny názor, že takéto konanie vykazuje z pohľadu osoby, ktorá úplatok žiada alebo prijme znaky trestného činu podvodu podľa § 221 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len "TZ"). Ambíciou tohto článku je preto poukázať na aktuálnu prax pri riešení týchto prípadov, pričom autor si dovoľuje pripojiť aj pár poznámok, či je táto optika na zmienenú problematiku v aktuálnych právnych podmienkach (z hmotnoprávneho, ale i procesnoprávneho hľadiska) i naďalej relevantná a správna.
Trestný čin prijímania úplatku verzus podvod
Vydáno:
14 minút čítania
Bez potreby bližšieho rozboru (analýzy) skutkových podstát trestných činov prijímania úplatku podľa § 328 až 330 TZ je dôvodné pozornosť upriamiť na ustálenú súdnu prax, ktorá protiprávne konanie páchateľa spočívajúce v predstieraní toho, že žiada alebo príjme úplatok zato, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, ktorý obstaráva vec všeobecného záujmu, avšak pre vybavenie veci nič nepodnikne a ani to nemá v úmysle, dopúšťa sa trestného činu podvodu podľa § 221 TZ, resp. pokusu k tomuto trestnému činu, pokiaľ o úplatok len žiadal a neprijal ho. Tento právny záver bol judikovaný ešte v 80. rokoch minulého storočia
1)
, pričom aj slovenská judikatúra
2)
na tento právny záver po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 nadviazala, pričom ani aktuálna súdna prax
3)
sa od neho neodchýli