Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2023 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co 228/2018 z 23. januára 2020 (ďalej len "krajský súd") a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 200/2020 z 28. júla 2022 (ďalej len "najvyšší súd") a v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu ju prijal na ďalšie konanie.
V spore o ochranu osobnosti, vedenom na okresnom súde, vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného proti žalobcovi. Podľa žaloby mal sťažovateľ zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu podávaním opakovaných trestných oznámení, ako aj šírením informácií, ktoré cielene vyhľadával a následne o tvrdenej protizákonnej činnosti žalobcu informoval tretie osoby. Okresný súd
rozsudkom č. k. 19 C 243/2016-766 zo 4. apríla 2018
priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 EUR, vo zvyšku žalobu zamietol, resp. konanie zastavil. Okresný súd identifikoval stret dvoch subjektívnych práv, a to práva žalobcu na ochranu osobnosti a práva sťažovateľa na oznamovanie trestnej činnosti. V konaní považoval za preukázané, že sťažovateľ opakovaným podávaním trestných oznámení na žalobcu prekročil mieru únosnosti. Zo všetkých podaných trestných oznámení jedno viedlo k (v tom čase) neprávoplatnému odsúdeniu žalobcu za trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev a subvenčného podvodu. Podľa okresného súdu, podávanie trestných oznámení nebolo možné označiť za kritiku verejne činnej osoby. Okrem toho, sťažovateľ o tvrdenej protizákonnej činnosti žalobcu informoval tretie osoby a na ten účel ich vyhľadával, informoval ich o podanom trestnom oznámení a žalobcu označoval za páchateľa tejto trestnej činnosti. V prípade tvrdenej trestnej činnosti platí prezumpcia neviny a povinnosť dôkazu v takom prípade zaťažuje toho, kto páchanie trestnej činnosti tvrdí. Sťažovateľ na druhej strane v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že jeho skutkové tvrdenia o trestnej činnosti žalobcu sú pravdivé. Okresný súd považoval opakované obviňovanie fyzickej osoby inou fyzickou osobou zo závažnej trestnej činnosti za vážny zásah do jej osobnostných práv. Kvôli množstvu podaní a oznámení musel žalobca opakovane podávať vysvetlenia jednak pred orgánmi štátu, ale aj pred súkromnými osobami. Podávanie trestných oznámení súd nepovažoval za opodstatnenú kritiku. Aby bolo možné podávanie trestných oznámení charakterizovať ako oprávnenú kritiku, oznámenia by museli vychádzať z objektívne existujúcich a overiteľných tvrdení. V prípade trestných oznámení podaných žalovaným, ani jedno v čase rozhodovania okresného súdu nebolo ukončené právoplatným odsúdením žalobcu, resp. vznesením obvinenia. Informácie o údajnej trestnej činnosti žalobcu šíril žalovaný aj pred tretími osobami a kvôli týmto tvrdeniam bol žalobca konfrontovaný a zhoršili sa jeho niektoré dovtedy dobré vzťahy. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti, podľa okresného súdu, stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý naru