Úvod
Probátor, mediátor alebo probačný a mediačný úradník (ďalej aj „PaMÚ“) vykonávajú v spoločnosti veľmi zodpovednú a náročnú úlohu. Je teda logické, že sa na výkon ich povolania kladú isté požiadavky. Východisková vedomostná výbava by mala obsahovať poznatky z oblasti sociálnej práce, kriminológie, psychológie, trestného práva, prevencie kriminality, viktimológie a sociológie. Profesionálny prístup má zabezpečiť, aby ich práca prinášala požadované výsledky pri výkone tzv. civilnej mediácie, probačného dohľadu či trestnej mediácie. Hlavným dôvodom vytvorenia probačnej a mediačnej práce v justícii bola snaha podieľať sa na uplatňovaní trestnej politiky v intenciách restoratívnosti, pri sankciách vykonávaných na slobode a prispieť tak k zníženiu počtu osôb vo výkone trestu odňatia slobody. Restoratívna justícia nie je zameraná len na páchateľa trestnej činnosti prostredníctvom probačnej práce, ale zabezpečuje aj práva a nároky poškodených trestným činom prostredníctvom mediácie.1)
Stručný úvod do probácie a mediácie
Môžeme v širšom kontexte povedať, že podstatou probácie je konštruktívna metóda prevýchovy a iného pozitívneho ovplyvňovania správania páchateľa trestného činu, ktorá je založená na účelnej kombinácii prvkov kontroly, pomoci a poradenstva. „Jej význam spočíva v diferencovanejšom prístupe pri zaobchádzaní s páchateľmi rôznych trestných činov, vo využití účinnejších prostriedkov pri reakcii na menej závažnú kriminalitu, než je trest odňatia slobody, a vo vytvorení lepších podmienok a možností pri postihovaní závažnejších trestných činov.“2)
Mediáciu môžeme definovať ako efektívnu metódu riešenia medziľudských vzťahov opierajúcu sa o myšlienku, že účastníci konfliktu môžu za pomoci sprostredkovateľa – mediátora dospieť k riešeniu, ktoré bude pre obe zúčastnené strany navzájom prijateľné. Dohoda, ktorá je praktickým výstupom procesu mediácie, zahrňuje konkrétne postupy riešenia, rozdelenia zodpovednosti, úloh a sankcie za jej nedodržanie. Je jasne formulovaná, zrozumiteľná a prakticky uskutočniteľná. Má písomnú podobu, potvrdzuje sa podpismi oboch strán a mediátora. Využíva sa v oblasti trestného práva, ale i v súkromnoprávnych vzťahoch (rodinná mediácia, mediácia v susedských konfliktoch, pri konfliktoch v zamestnaní, v škole). V každej oblasti má svoje vlastné ciele, princípy a prostriedky, ktorými metódu modifikuje. Je aplikovateľná všade tam, kde dochádza ku konfliktom medzi ľuďmi.
Mediácia ako spôsob riešenia sporov
V slovenskom právnom poriadku bol právny rámec pre uskutočňovanie mediačnej činnosti pri riešení sporov v civilnej oblasti vytvorený zákonom č. 420/2004 Z. z. o mediácii (ďalej aj „zákon o mediácii“). Táto mediácia sa vzťahuje na spory, ktoré vznikajú z občianskoprávnych vzťahov, rodinnoprávnych vzťahov, obchodných záväzkových vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov. Tak, ako aj pri mediácii v trestnom práve, aj tu sa zúčastnené strany za pomoci tretej neutrálnej osoby – mediátora snažia dosiahnuť výsledok, s ktorým budú spokojné. Riešia konfliktnú situáciu, resp. urovnávajú spor, ktorý vznikol alebo sa týka ich zmluvného alebo právneho vzťahu.3) Mediátor nie je v spore nijako záujmovo alebo mocensky angažovaný, t. j. nie je obhajcom ani poradcom zúčastnených strán. Tým si zachováva svoju neutralitu. Snaží sa získať od oboch strán informácie, ktoré dosiaľ strany navzájom nepočuli, resp. nemohli si ich z rôznych dôvodov povedať. Pomáha im sústrediť sa na podstatné veci budúceho života. Jeho úloha spočíva v obojstrannej podpore účastníkov tak, aby našli konštruktívne riešenie a prekonali sporné otázky v priebehu diskusie.4)
Mediáciu možno chápať ako proces, prostredníctvom ktorého účastníci sporu za asistencie tretej osoby alebo osôb systematicky izolujú konflikt s cieľom podporovať možnosti a alternatívy tak, aby sa dosiahla akceptovateľná dohoda. Každý stupeň mediačného procesu má svoj obsah a osobitný význam. Hneď na začiatku je dôležité získať súhlas účastníkov sporu so základnými pravidlami, ktorými sú dobrovoľnosť, diskrétnosť a zachovanie pravidiel slušného správania. Dôležitým krokom je definovanie konfliktu. Aby sa konkrétny spor mohol začať riešiť, je potrebné opakovane vysvetliť záujmy oboch strán, ako konflikt sporiace sa strany vnímajú a aké sú ich návrhy na riešenie konfliktu. Až potom nasleduje vyjednávanie a rozhodovanie, ktoré v optimálnom prípade vyústi k dohode oboch strán. Táto dohoda rieši problém akceptovateľným spôsobom pre obe strany. I malá chyba vo vedení mediačného procesu môže znamenať nepriaznivý vývoj či zmarenie dosiahnutia dohody.5)
Mediácia je relatívne netradičným prístupom ku konfliktom. Je to prirodzený a minimálne formálny spôsob vysporiadania sporov, ktorý nevylučuje iné spôsoby riešenia. Keďže spor je súčasťou každej medziľudskej interakcie, zodpovednosť za riešenie by mali niesť účastníci sporu, ktorí tak dostávajú šancu neodovzdať svoj osud do rúk iným. Nemali by sa spoliehať na autority. Mediácia sa tak stáva významným občianskym prínosom a ak je vedená správne, niet víťaza ani porazeného, na oboch stranách zostáva pocit spokojnosti.6)
Kvalifikačné predpoklady, odborná príprava a odborná skúška uchádzača o výkon povolania mediátora, ako aj problematika ďalšieho vzdelávania mediátorov je nevyhnutným predpokladom výkonu tohto povolania.
Legislatívna úprava zákona o mediácii
Zákon o mediácii je základným a rámcovým predpisom upravujúcim inštitút mediácie, jeho účinky, organizáciu, ako aj možnosti jeho využitia v oblasti civilného práva.