"Súd má posudzovať medzinárodnú právomoc podľa informácií, ktoré má k dispozícii, napríklad aj z výsluchu účastníkov. Nemožno však po ňom požadovať, aby už vo fáze posudzovania medzinárodnej právomoci vykonal podrobné dokazovanie."
I. Úvod
Slovenská obchodná spoločnosť uzatvorila ako kupujúci s inou slovenskou obchodnou spoločnosťou ako predávajúcim zmluvu o kúpe hnuteľných vecí. Podľa všetkého sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci nadobudol vlastníctvo k veciam už uzavretím kúpnej zmluvy. Veci totiž nemal v držbe predávajúci, ale istá česká obchodná spoločnosť sídliaca v Česku, a predávajúci poveril kupujúceho ako "nového vlastníka", aby si priamo on uplatnil nárok na vydanie vecí voči českej spoločnosti. Bol to najskôr predávajúci, ktorý českú spoločnosť vyzval na plnenie (vydanie vecí) kupujúcemu. Česká spoločnosť odpovedala už priamo kupujúcemu, že si k veciam uplatňuje zádržné právo. Dodala tiež, že predávajúci jej dobrovoľne vrátil tieto veci ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy, a preto predávajúci nebol vlastníkom a nemohol ani previesť vlastníctvo k veciam na kupujúceho. Kupujúci sa vo svojej reakcii zrejme snažil povedať, že týmto "vrátením" sa v skutočnosti plnila ústne uzavretá zmluva o výpožičke daných vecí na neurčitý čas medzi predávajúcim ako požičiavateľom a českou spoločnosťou ako vypožičiavateľom. Kupujúci tak žaloval českú spoločnosť na splnenie si povinnosti vrátiť údajne vypožičané hnuteľné veci, a to podľa dohody s predávajúcim priamo kupujúcemu ako tvrdenému novému vlastníkovi.
1)
Žalobca vyvodzoval medzinárodnú právomoc slovenských súdov z čl. 7 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel Ia
2)
(osobitná zmluvná právomoc). Žalovaný namietol, že ani toto, ani iné ustanovenie nariadenia Brusel Ia nezakladá právomoc slovenských súdov rozhodnúť o uplatnenom nároku. Táto námietka bola úspešná a prvoinštančný súd zastavil konanie pre absenciu medzinárodnej právomoci ako neodstrániteľnej procesnej podmienky (§ 161 ods. 2 CSP). Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. Súdy predovšetkým nepovažovali za preukázané uzavretie ústnej zmluvy o výpožičke, pričom vychádzali z vyjadrení strán sporu, listín a výsluchu jedného svedka. Keďže nebolo zmluvy, nebolo ani zmluvnej právomoci podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Sporné zostalo aj vlastníctvo vecí, ktoré je však v tomto prípade z pohľadu medzinárodnej právomoci aj tak bezvýznamné. Najvyšší súd glosovaným rozhodnutím odmietol dovolanie žalobcu podané aj pre zmätočnostnú vadu [§ 420 písm. f) CSP - vytýkalo sa arbitrárne odôvodnenie odvolacieho rozsudku], aj pre právne vady [§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP].
O neúspechu namietania právnych vád rozhodlo to, že podľa súčasnej úpravy je napadnuté odvolacie uznesenie (potvrdzujúce uznesenie o zastavení konania) jedným z rozhodnutí, voči ktorým je dovolanie pre právne vady absolútne neprípustné [§ 421 ods. 2 CSP v spojení s