Spoločné imanie manželov a transakčné náklady tvorby legislatívy

Ekonomická analýza práva sa typicky zameriava na skúmanie a predikciu dopadov regulácie na transakcie subjektov súkromného práva. Tento príspevok ¹⁾ jej optiku obráti, a to na samotný akt tvorby legislatívy. Ak je takáto tvorba produkciou v podmienkach obmedzených zdrojov, teda obmedzeného času, expertnej kapacity a politického kapitálu krehkých koaličných vlád, podlieha rovnakým zákonitostiam ako každá iná produkcia. Vykazuje preto predvídateľné spôsoby zlyhania poznačené obmedzenou racionalitou (tzv. ).

Pri návrhu nového Občianskeho zákonníka (ďalej aj "návrh") možno pozorovať typický vzorec. Inštitúty sú spravidla prepracované na autonómnej vrstve, kým systémovo-kolektívna vrstva zaostáva. Autonómna vrstva pritom nie je spoločensky až taká dôležitá. Pohľadom predkladateľa by bolo možné zjednodušene povedať, že ak vznikne problém, strany si ho "spôsobili samy", keď sa od dispozitívneho pravidla neodchýlili. ²⁾ Dispozitívne pravidlá sa však do zákona vkladajú práve preto, aby znižovali náklady negociácie. Uvedené alibi predkladateľa tak popiera vlastnú funkciu týchto pravidiel. Tento stav možno označiť aj ako nedokončenú funkčnú asimiláciu. Vo výsledku to ale znamená, že tzv. reziduálne kontrolné právo sa zverí súdom. Uvedená skutočnosť by sama osebe nemusela byť až takým problémom, ak by takémuto výsledku vychádzali v ústrety tak organizácia súdnej sústavy, ako aj civilný proces. Slovenský civilný proces je však len obmedzene precedenčný a súdy typicky nemajú vhodné nástroje na dotváranie komplexných štruktúr, resp. inštitútov. Neistota o tom, ako a kedy súdy medzeru dotvoria, znižuje očakávaný výnos zo vzťahovo špecifických investícií a otvára priestor na problém , ³⁾ teda pre pokontraktový oportunizmus. Ten je typicky prekážkou investícií a kľúčovým dôvodom, pre ktorý sa právne rekodifikácie robia.

Keďže sme už použili pojmy, ktoré nie sú v našom práve ustálené, no sú pre náš príspevok dôležité, ⁴⁾ žiadajú si vhodné vymedzenie. rozumieme úpravu pôsobiacu , t.j. dispozitívne pravidlá medzi stranami, ktorých nedostatky dopadajú len na tých, ktorí s úpravou súhlasili. rozumieme rozhrania pôsobiace alebo naprieč odvetviami, t.j. účinky voči veriteľom a nadobúdateľom, väzby na exekučné, insolvenčné a procesné právo, publicitu a intertemporalitu. Takéto rozlíšenie má oporu v ekonomickej analýze vecných práv. Náklady obligačných usporiadaní nesú strany, ktoré si ich zvolili, kým vecné účinky vyvolávajú informačné náklady u neurčitého okruhu tretích osôb. To samo osebe odôvodňuje ich štandardizáciu ( ).

V príspevku sa ťažiskovo zameriame na spoločné imanie manželov (ďalej aj "SIM"). Zdôrazníme, že účinky majetkového oddelenia voči veriteľom, ktoré tvoria jeho jadro, podľa nemožno založiť zmluvou, ale len zákonom. Pri SIM je možné badať, že v hre je aj tzv. , teda ochrana spoločného zdroja ( ) pred osobným veriteľom jedného z manželov. Súkromná dohoda by nemala vytvoriť , lebo by tým prekresľovala pravidlá priority voči nezúčastneným veriteľom. Konkrétne by osobného veriteľa jedného z manželov jednostranne odsunula za spoločných veriteľov, teda bez jeho súhlasu by zmenila poradie a rozsah uspokojenia jeho pohľadávky. Tento pohľad nepochybne rezonuje so zásadou . Ak zmluva nemôže tretej osobe založiť povinnosť, nemôže súkromná dohoda dvoch prekresliť ani rozsah a poradie uspokojenia pohľadávok tretích. Ekonomickým pohľadom ide o . Platí, že iba to, čo je poznateľné cez verejný register alebo zákonnú formu, by malo pôsobiť . Naopak, čo ostáva skryté v dohode, nesmie zaväzovať tretie osoby. Nútilo by ich to znášať náklady overovania skrytých informácií. Nejde nám tu však o prvoplánovú kritiku. Hlavným cieľom je doložiť, že z williamsonovskej perspektívy ⁵⁾ nedokončenosť nie je opomenutím, ale, práve naopak, rovnovážnym stavom.

Najprv vymedzíme teoretický aparát, a to transakčné náklady, reziduálne kontrolné práva z teórie neúplných zmlúv ⁶⁾ a poukážeme na niektoré behaviorálne prvky. Nakoniec porovnáme navrhované SIM so súčasným bezpodielovým spoluvlastníctvom manželov (ďalej aj "BSM"). Priebežne budeme preukazovať, že predkladatelia uvažujú ako štandardné trhové subjekty a medzera v systémovej vrstve nie je ničím iným ako zamlčanou delegáciou reziduálnych kontrolných práv na súdy.

Ako východisko našich úvah použime Coaseho otázku . Adekvátna odpoveď na ňu nie je úplne intuitívna. Využívanie cenového mechanizmu trhu nie je zadarmo, pretože vytvára transakčné náklady a firmy vznikajú ako inštitucionálna odpoveď na ich existenciu. ⁷⁾ O. E. ­Williamson Coaseho poznatok rozvinul. Obmedzene racionálni aktéri v neistom a oportunistickom prostredí volia pri vysokej špecifickosti aktív takú štruktúru správy a riadenia ( ), ktorá transakčné náklady minimalizuje. ⁸⁾

Kľúčový z nášho pohľadu je teda tzv. Coaseho teorém, ⁹⁾ ktorého interácia môže znieť takto: Skutočné posolstvo teorému je však obrátené. Keďže transakčné náklady sú vždy kladné, na pravidlách záleží, a to tým viac, čím vyššie sú náklady negociácie. Z toho plynie asymetria vrstiev, na ktorú poukazujeme. Autonómna vrstva sa Coaseho svetu blíži, pretože strán je málo, sú navzájom identifikované a od dispozitívneho pravidla sa môžu odchýliť, takže na obsahu pravidla záleží najmenej. Systémovo-kolektívna vrstva je presným opakom. Protistranou je neurčitý okruh tretích osôb, s ktorým sa vyjednávať nedá, a obsah i jasnosť pravidiel sú kľúčové. Ide však len o prvé priblíženie k problému. Ako ukážeme neskôr, zotrvačnosť (resp. lepkavosť) dispozitívnych pravidiel ho podstatne oslabuje, keďže aj na autonómnej vrstve na obsahu pravidla záleží, no nie preto, že by sa strany nemohli dohodnúť inak, ale z behaviorálneho pohľadu preto, že to spravidla neurobia.