Ochrana veriteľov pri cezhraničnej zmene právnej formy v kontexte medzinárodného práva súkromného

Slovenský zákonodarca prijatím zákona č. 309/2023 Z. z. o premenách obchodných spoločností a družstiev v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o premenách") prvýkrát zaviedol procesný postup cezhraničného premiestnenia sídla, a to zakotvením inštitútu cezhraničnej zmeny právnej formy. ¹⁾ Táto právna úprava vychádza z európskej predlohy podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2121, ktorou sa mení smernica (EÚ) 2017/1132 z 27. novembra 2019, pokiaľ ide o cezhraničné premeny, zlúčenia alebo splynutia a rozdelenia ²⁾ (ďalej len "smernica o premenách") s cieľom vytvoriť jednotný harmonizovaný právny rámec pre všetky členské štáty Európskej únie. Cieľom smernice o premenách je aj zabezpečiť primeranú ochranu voči rizikám plynúcim pre dotknuté subjekty spojené s touto hospodárskou transakciou, ³⁾ a to najmä pre (menšinových) spoločníkov, pre zamestnancov v kontexte ich spoluúčasti na riadení, typickej pre nemecké právo ⁴⁾ , ako aj pre veriteľov, ktorých ochrana je zasa príznačná pre slovenské právo.

Samotné riziko pre veriteľov pri cezhraničnej zmene právnej formy spočíva v presune pohľadávok a záväzkov na premenenú spoločnosť, t.j. na spoločnosť, ktorá premiestnila svoje sídlo a zároveň zmenila svoju právnu formu v súlade s právnou formou obchodnej spoločnosti štátu usadenia podľa prílohy II. smernice o premenách, ⁵⁾ pričom si zachovala kontinuitu svojej právnej subjektivity. ⁶⁾ Cezhraničná zmena právnej formy v porovnaní s cezhraničným zlúčením, splynutím alebo rozdelením, ktoré sú rovnako upravené v smernici, nevedie k zmene finančnej situácie obchodnej spoločnosti, pretože sa nemení počet jej veriteľov, nemal by sa v zásade meniť ani počet spoločníkov/ akcionárov ⁷⁾ a v konečnom dôsledku ani majetok obchodnej spoločnosti. ⁸⁾ Samo riziko spočíva v zmene , čo zapríčiňuje zmenu korporačného práva podľa štátu usadenia, ⁹⁾ čím sa na obchodnú spoločnosť budú aplikovať odlišné ustanovenia tvorby a udržiavania minimálneho kapitálu, tvorby minimálnych povinných rezerv, obmedzení týkajúcich sa vyplácania dividend, plnení nahrádzajúcich vlastné zdroje financovania, zodpovednostného režimu riadiacich a kontrolných orgánov, a s tým spojená prípadná právna úprava faktických orgánov, ako aj úprava . ¹⁰⁾ Zároveň platí, že podľa smernice o premenách môže byť cezhraničná zmena právnej formy uskutočnená aj pri presune "len" registrového sídla za predpokladu, že štát usadenia nepodmieňuje premiestnenie aj skutočného sídla. ¹¹⁾ To môže v konečnom dôsledku ovplyvniť aj pravidlá insolvenčného práva, ¹²⁾ ako aj daňovú rezidenciu obchodnej spoločnosti. To znamená, že čím väčšia ochrana veriteľov existovala podľa právneho poriadku pôvodného štátu, tým predstavuje cezhraničná transakcia vyššie riziko pre veriteľov, a tým je aj vyššia pravdepodobnosť, že táto hospodárska transakcia negatívne ovplyvní práva veriteľov, pretože im môže štát usadenia poskytovať nižšiu ochranu. ¹³⁾

Nevyhnutnosť ochrany veriteľov bola niekoľkokrát prízvukovaná aj zo strany Súdneho dvora Európskej únie, ktorý ju subsumoval pod naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ¹⁴⁾ na základe ktorých mohli členské štáty Európskej únie prijímať ochranné mechanizmy, ktoré viedli až k odmietnutiu cezhraničnej transakcie, ¹⁵⁾ čo viedlo autorku k prvotnému skúmaniu ochrany veriteľov podľa zákona o premenách. ¹⁶⁾ Impulz k ďalšiemu vedeckému skúmaniu vzbudilo ustanovenie § 116 ods. 4 zákona o premenách, ktoré nevyplýva zo smernice o premenách, pri ktorom sa nastoľuje otázka jeho samotného súladu so smernicou o premenách. Cieľom príspevku je analyzovať dohodu o voľbe práva a právomoci súdov podľa tohto ustanovenia, ako aj doplnkovú právomoc súdov podľa ustanovenia § 116 ods. 5 až 6 zákona o premenách, na základe čoho boli formulované dve hypotézy:

Táto skutočnosť viedla autorku k potrebe analyzovať aj prístup vybraných členských štátov pri harmonizačnom procese. V rámci svojho výskumu si zvolila Českú republiku, čo je odôvodnené najmä skutočnosťou, že český právny poriadok mal zavedenú právnu úpravu cezhraničného premiestnenia sídla už od roku 2011, ¹⁷⁾ na základe čoho bolo potrebné korigovať len niektoré aspekty s ohľadom na prijatú smernicu, ktorým bola aj ochrana veriteľov. ¹⁸⁾ Ďalším vybraným štátom je Taliansko, ktoré podobne ako Slovenská republika, muselo prijať komplexnú právnu úpravu, ktorá dovtedy absentovala, a to aj napriek vysokému počtu uskutočnených transakcií, ¹⁹⁾ na základe čoho bolo možné predpokladať väčšiu skúsenosť s nástrahami spojenými s touto transakciou. Na základe tejto analýzy bola formulovaná druhá hypotéza:

Príspevok možno rozdeliť na dve ťažiskové kapitoly. Prvá kapitola sa sústreďuje na právnu úpravu ochrany veriteľov umožňujúcu blokovať cezhraničnú transakciu veriteľmi, ako aj možnosť pokračovať v transakcii v prípade uzatvorenia dohody o rozhodnom práve a právomoci súdu. Keďže je táto problematika v podmienkach Slovenskej republiky v kontexte novoprijatej právnej úpravy nová, pretože ju slovenský právny poriadok neupravoval ani pre dovtedy upravené vnútroštátne a cezhraničné hospodárske transakcie, z hľadiská samotného spracovania bolo nevyhnuté nazrieť do európskej zahraničnej literatúry nielen na výklad samotnej smernice, ale aj na výklad transponovanej právnej úpravy vo vybraných členských štátoch Európskej únie. Druhá kapitola sa zameriava na doplnkovú právomoc súdu pôvodného štátu, ktorú smernica o premenách zaviedla len pre cezhraničnú zmenu právnej formy s cieľom identifikovať účel a efektívnosť zavedeného inštitútu. V závere každej časti autorka prezentuje nedostatky spojené s prijatím právnej úpravy podľa ustanovenia § 116 ods. 4 až 6 zákona o premenách s cieľom formulovať odporúčania