Uznávanie a výkon verejných listín a dohôd podľa nariadenia Brusel IIb

Nová právna úprava nezasahuje do vnútroštátneho hmotného a procesného práva, pokiaľ ide o otázku, či v danom členskom štáte možno manželstvo rozviesť aj mimosúdnou cestou, resp. či otázky rodičovských práv a povinností možno riešiť takouto cestou.

Ak však členský štát ⁵⁾ dá právomoc iným orgánom ako súdom tieto otázky riešiť mimosúdnou cestou, nariadenie upravuje podmienky, za ktorých možno vzájomne uznávať verejné listiny a dohody vo veciach patriacich do pôsobnosti nariadenia.

Najväčší dosah majú zmeny týkajúce sa uznávania verejných listín či dohôd vo veciach rozvodu. Preto sa príspevok zameriava predovšetkým na tieto aspekty.

Úprava nič nemení na skutočnosti, že slovenské orgány nebudú ani naďalej vydávať verejné listiny vo veciach rozvodu či schvaľovať súkromné dohody o rozvode, keďže podľa slovenského právneho poriadku takéto listiny nemôžu vydávať. Slovenské orgány (hlavne matriky) však musia - v rozsahu úpravy v nariadení - takéto verejné listiny a dohody vydané v inom členskom štáte EÚ

Vysvetlenie východísk a dôvodov novej právnej úpravy vychádza z právneho stavu a pozícií, ktoré existovali v čase rokovaní o novom nariadení. ⁶⁾

V pôvodnom nariadení Brusel IIa ⁷⁾ bola úprava priznávania účinkov cudzím verejným listinám upravená v čl. 46. Európska komisia vo svojom návrhu revízie nariadenia ⁸⁾ zmeny tohto článku nenavrhla, aj keď vzhľadom na napojenie tohto článku na ustanovenia o uznávaní a výkone mali Komisiou navrhované zmeny týchto ustanovení (najmä zrušenie tzv. exekvatúru, teda potreby vyhlásenia cudzieho rozhodnutia za vykonateľné) vplyv aj na priznávanie účinkov verejným listinám. Komisia však nenavrhla zmenu základnej filozofie ustanovenia.

Možno predpokladať, že ak by v čase prípravy návrhu či počas rokovaní bol známy výsledok zodpovedania prejudiciálnej otázky vo veci (ďalej len "C-646/20"), bolo by znenie ustanovení nariadenia Brusel IIb odlišné. ⁹⁾

Možno sa domnievať, že dôvodom, pre ktorý Komisia žiadnu zmenu nenavrhla, bola aj skutočnosť, že Komisia sa vedome vyhla zásahu do úpravy otázok manželských vecí, ¹⁰⁾ keďže vzhľadom na potrebnú jednomyseľnosť hlasovania v Rade sa obávala možného zablokovania prijatia revidovaného nariadenia v prípade otvorenia týchto ustanovení. ¹¹⁾ Iným dôvodom mohla byť aj skutočnosť, že Komisia podcenila rozsah existujúceho problému, ktorého skutočné rozmery sa odhalili až počas rokovaní o návrhu na technickej úrovni v Rade.

Pri diskusii definícií v článku 2 nového nariadenia (pojem "súd") sa objavili prvé náznaky možného problému, keď niektoré členské štáty chceli rozšíriť definíciu pojmu "súd" tak, aby sa pod tento pojem dostali aj niektoré iné orgány než len súdy. Pri spätnom pohľade je zrejmé, že toto bolo motivované riešením problému uznávania iných než súdnych rozhodnutí o rozvode manželov.

Reálne sa však problém odhalil až pri diskusii k návrhu Komisiou nezmeneného článku 46. Ukázalo sa, že existuje niekoľko členských štátov (typicky Francúzsko), ktoré toto ustanovenie vykladajú tak, že sa vzťahuje aj na verejné listiny či dohody manželov o rozvode manželstva potvrdené ich orgánmi. Komisia a väčšina členských štátov však toto ustanovenie vnímala ako ustanovenie, ktoré sa vzťahovalo len na verejné listiny a dohody týkajúce sa rodičovských práv a povinností. Dôvodom pre tento úzky výklad bola kvalifikácia "vykonateľné" v tomto ustanovení. Vo väčšine štátov sa kvalifikácia "vykonateľnosti" vzťahuje na povinnosť, ktorej splnenie možno vymáhať núteným výkonom. V štatusových otázkach takáto vymáhatelná povinnosť neexistuje. V diskusii Francúzsko poukázalo na to, že pojem "force exécutoire" (použitý vo francúzskom znení nariadenia) je vo francúzskom práve viac-menej ekvivalentom významu "právne závä