Náhrada mzdy

Príspevok sa zameriava na spornú prax zamestnávateľov, ktorí pri neospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (absencii) pred alebo po sviatku nielenže nepriznajú zamestnancovi náhradu mzdy za sviatok (čo Zákonník práce pripúšťa), ale navyše, zamestnanca na tento deň odhlásia aj zo systému verejného zdravotného poistenia. Autori zdôrazňujú, že tento postup nie je jednoznačne podložený platnou právnou úpravou a vyvoláva vážne právne otázky. Podľa názoru autorov, nepriznanie náhrady mzdy za sviatok by nemalo automaticky vyvolať verejnoprávne následky v podobe odhlásenia zamestnanca zo zdravotného poistenia, pretože zamestnanci tak môžu byť postihovaní viac, než právny poriadok zamýšľa.

"Súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Skutočnosť, že zamestnanec bol vylúčený z cirkvi a stratil predpoklady (spôsobilosť) pre výkon práce duchovenského pracovníka, možno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu."

Príspevok za pomoci rozhodnutia Súdneho dvora EÚ kriticky poukazuje na slovenskú hmotnoprávnu úpravu i súdnu prax, v intenciách ktorej zamestnanec nemá právo na náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie od rozviazania pracovného pomeru do opätovného nastúpenia do zamestnania, ak sa preukáže, že s ním bol neplatne skončený pracovný pomer.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadaní senátu 20. augusta 2019 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Čl. 46 ods. 1...

Autor na čiastkovej otázke (úroky z omeškania) analyzuje prípustnosť subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch s ohľadom na limity ustanovené v § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Približuje líniu rozhodovacej činnosti súdov, ktoré napriek uvedenému ustanoveniu priznávajú úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj tie prípady, keď súdy úroky z omeškania v dôsledku obmedzenej subsidiarity nepriznávajú. Po sumarizovaní názorov v doktríne navrhuje kritériá, ktoré by mohli rozhodovať o analogickom aplikovaní občianskoprávnych pravidiel aj v pracovnom práve a ponúka argumenty, ktorými by bolo možné odôvodniť prípustnosť úrokov z omeškania aj v pracovnoprávnych vzťahoch.