Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadaní senátu 20. augusta 2019 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina") a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 4 Cdo 125/2018 z 26. marca 2019 (ďalej aj "napadnutý rozsudok") a prijal ju na ďalšie konanie.
V pracovnoprávnom spore sťažovateľa (ďalej v texte aj "zamestnanca") rozhodol Okresný súd Bratislava IV (ďalej len "okresný súd") rozsudkom č. k. 5 C 119/2009-228 z 9. októbra 2013 tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Druhým výrokom uvedeného rozhodnutia podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce uložil okresný súd odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy spolu s úrokom omeškania za 12 mesiacov, počnúc 11. júnom 2009 až do zaplatenia. Návrh sťažovateľa na vyplatenie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov okresný súd tretím výrokom uvedeného rozhodnutia podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce zamietol s odôvodením, že považoval priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov za dostatočnú. Súd pritom vychádzal z toho, že sťažovateľ poberá starobný dôchodok, pričom už v čase skončenia pracovného pomeru bol niekoľko rokov poberateľom starobného dôchodku. Sťažovateľ teda ani po neplatnom skončení pracovného pomeru, ani v súčasnosti nezostal bez akéhokoľvek príjmu. Súd pri rozhodovaní prihliadol tiež na celkovú nepriaznivú hospodársku a finančnú situáciu odporcu ako príspevkovej organizácie štátu a po zhodnotení všetkých okolností dospel k záveru, že priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov (sťažovateľom uplatnenej do právoplatného skončenia veci, čo v danom momente predstavovalo viac ako 53 mesiacov) by bolo neprimerané, preto za tento čas sťažovateľovi náhradu mzdy nepriznal.
Proti tretiemu výroku uvedeného rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, pričom s poukazom na Čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy, na zákonnú úpravu § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ako aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14. septembra 2011 namietol, že súd môže rozhodnúť o nepriznaní náhrady mzdy zamestnancovi za čas presahujúci dvanásť mesiacov len výnimočne, "ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, pričom rozpor s dobrými mravmi... nemôže spočívať v tom, že sa zamestnanec počas súdneho sporu nezamestnal", resp. že poberá starobný dôchodok.