Spoločník

Antidilučné právo je osobitným právom spoločníkov, ktorého hlavným účelom je ochrana spoločníkov pred rozriedením ich podielov v spoločnosti. Antidilučné právo možno chápať vo viacerých významoch. V širšom ponímaní bude toto právo zahŕňať aj právo na prednostné upisovanie akcií na zvýšenie základného imania a právo na prednostné prevzatie vkladu, ktoré sú štandardným nástrojom korporačného práva na ochranu uvedených záujmov spoločníkov. Nás ale na účely príspevku bude hlavne zaujímať antidilučné právo v jeho užšom chápaní ako zmluvného nástroja, po ktorom siahajú investori rizikového kapitálu v startupových spoločnostiach v prípadoch, ak k investícii do spoločnosti v rámci realizovaného investičného kola dochádza pri nižšej valuácii oproti predošlému investičnému kolu. V dôsledku výkonu tohto práva má investor získať dodatočný objem účasti, ktorá má kompenzovať jeho "straty" v dôsledku poklesu hodnoty jeho podielu v spoločnosti. Toto právo originálne vzniklo v USA. Jeho "transplantácia" do prostredia kontinentálneho korporačného práva ale nie je úplne jednoduchá. Aj preto považujeme za dôležité toto právo bližšie priblížiť čitateľovi.

Otázka, či sa financujúci subjekt (banka) musí obávať, že by sa vzhľadom na zmluvné dojednania mohol dostať do postavenia spriaznenej osoby úpadcu, a teda jeho pohľadávka by bola v konkurze považovaná za podriadenú pohľadávku, je aktuálne predmetom diskusií v súvislosti s krízovým financovaním podnikov. Táto otázka má ale vzhľadom na používanie obdobnej formulácie kvalifikovanej účasti v korporačnej úprave (krízové financovanie, zákaz vrátenia vkladu, významná obchodná transakcia) zásadný dopad aj nad rámec konkurzného práva. V článku sú ponúknuté argumenty, prečo spriaznenou osobou nie je, ak má pri trhovo štandardných formách zabezpečenia zmluvne dojednanú možnosť ovplyvňovať konanie dlžníka alebo spoločníka s účasťou presahujúcou 5 % podiel na základnom imaní alebo na hlasovacích právach.

„Keďže uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, na posudzovanie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia nemožno aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Z uvedeného dôvodu, kedy rozhodnutie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, preskúmanie jeho neplatnosti pre rozpor záujmov zastúpeného a jeho zástupcu v prípade ,samovstupu zástupcu‘, a to aplikáciou § 22 ods. 2 OZ v spojení s § 39 OZ, nie je prípustné.“

 

V rokoch 2011 až 2013 nastala zásadná zmena v definičnom vymedzení poistnej kategórie zamestnanca v systéme sociálneho poistenia (čiastočne aj verejného zdravotného poistenia), ktorá spočíva v previazaní tejto poistnej kategórie na daňovú klasifikáciu príjmov zo závislej činnosti. Príspevok sa orientuje a hodnotí dopady tejto zmeny rozširujúcej sa na skupiny osôb (chránených podsystémami sociálneho poistenia) vykonávajúcich závislú činnosť vo vybraných právnych vzťahoch, a to u konateľov a spoločníkov spoločností s ručením obmedzeným (ďalej aj „s. r. o.“). Príspevok okrem analýzy poistnej participácie týchto dvoch skupín osôb poukazuje aj na nedostatky v systémovom nastavení sociálno-poisťovacích právnych vzťahov, keď sú jeho subjektmi tieto dve skupiny osôb.

"Nerozvinutosť a tiež zdanlivá harmonickosť platnej právnej úpravy tohto inštitútu nás nesmie mýliť, problémy na seba iste nenechajú dlho čakať."(Luboš Tichý) 1) Inštitút "spoločenskej zmluvy" patrí medzi klasické inštitúty súkromného práva, ktorého korene nachádzame (prinajmenšom) v rímskom práve. Rozsah odkazov na práce rímskych právnikov v druhom titule 17. knihy Digest nazvanom "Pro socio" nasvedčuje tomu, že inštitút "spoločenskej zmluvy" bol v praktickom živote starovekej rímskej spoločnosti zrejme pomerne frekventovane využívaný. Inštitút "spoločenskej zmluvy" poznal rakúsky Všeobecný občiansky zákonník a tento inštitút poznalo aj uhorské obyčajové právo. V dôsledku tzv. recepčnej normy bol potom tento inštitút pochopiteľne známy aj československému právu. Po roku 1948 sa však začal proces, ktorý by sme azda mohli bez zveličovania nazvať procesom postupného "vytláčania" tohto inštitútu do okrajových sfér záujmu tak odbornej verejnosti, ako aj účastníkov občianskoprávnych vzťahov, pričom zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník z roku 1950") prekrstil predmetný inštitút na inštitút "zmluvy o združení" a zároveň právnu úpravu tohto inštitútu zjednodušil, a ideologicky prispôsobil "potrebám" danej doby. Občiansky zákonník z roku 1964 vo svojom pôvodnom znení už potom vôbec neupravoval inštitút "zmluvy o združení". Až zákonom č. 509/1991 Zb. bol do Občianskeho zákonníka opätovne zakotvený inštitút "zmluvy o združení", pričom právna úprava tohto inštitútu vychádza z Občianskeho zákonníka z roku 1950 a sotva ju možno považovať za modernú a "dosahujúcu vysoký stupeň konvergencie s občianskymi zákonníkmi štátov Európskej únie". V tomto príspevku analyzujeme právnu úpravu inštitútu "zmluvy o združení" v návrhu veľkej novely Občianskeho zákonníka [ďalej aj "(N)OZ" alebo "návrh novely OZ"], ktorá bola predložená na verejnú diskusiu v októbri 2018. Svoje pripomienky k § 1470 až 1472 (N)OZ spravidla opierame o poukaz na riešenia zvolené v niektorých zahraničných právnych úpravách, a to najmä v novom českom a novom maďarskom Občianskom zákonníku.

Akcionárske dohody predstavujú v praxi čoraz častejšie využívaný nástroj úpravy vzájomných práv a povinností spoločníkov, ktoré vyplývajú z ich účasti na spoločnosti. Naďalej sú aktuálnou témou, ktorá rezonuje tak v oblasti právnej vedy, ako aj v aplikačnej praxi. Akcionárske dohody majú svoje výhody aj nevýhody. Tieto sú dané ich povahou ako zmluvného nástroja regulácie, ktorý vychádza zo záväzkového práva, no má slúžiť aj na reguláciu vzťahov, ktoré sú typicky korporačného charakteru. Prvá časť príspevku sa zameriava na akcionárske dohody zo všeobecného uhla pohľadu, ako aj na vybrané otázky týkajúce sa kategórií akcionárskych dohôd, úpravy ich obsahu a formy. Druhá časť príspevku sa zameriava na vzájomný vzťah akcionárskych dohôd a základných korporačných dokumentov (spoločenská zmluva, stanovy), ako aj dôsledkov umiestnenia úpravy vybraných otázok týkajúcich sa účasti na spoločnosti do akcionárskej dohody, resp. do spoločenskej zmluvy či stanov.

Autorka sa v predkladanom príspevku venuje problematickým otázkam, ktoré súvisia s použitím mena fyzickej osoby v obchodnom mene právnickej osoby, konkrétne obchodnej spoločnosti. Meno fyzickej osoby ako súčasť obchodného mena spoločnosti môže predstavovať individualizačný znak a garančný prvok, ktorý pôsobí vo vzťahu k zákazníkom alebo obchodným partnerom. Pozornosť je venovaná nielen použitiu mena osoby, ktorá ma s obchodnou spoločnosťou určitý vzťah, napríklad ako zakladateľ alebo spoločník, ale taktiež mena inej osoby, či už verejne známej, potenciálne existujúcej, alebo imaginárnej. Navyše, sú priblížené možnosti ochrany, prostredníctvom ktorých sa dotknutá fyzická osoba môže domáhať nápravy proti neoprávnenému použitiu svojho mena. Napriek tomu, že tvorba obchodného mena je postavená na zásade nezameniteľnosti a zákaze vyvolania klamlivej predstavy o osobe podnikateľa, slovenské registrové súdy náležitú kontrolu obchodného mena pred zápisom do obchodného registra nevykonávajú, čím sa výrazne odkláňajú od zásad tradičného firemného práva.