1. Týmto krátkym príspevkom chceme nadviazať na kritickú glosu K. Csacha a aspoň stručne doplniť jeho argumentáciu o isté teoreticko-právne aspekty. Glosovaným rozsudkom sa preto nebudeme zaoberať v celej jeho šírke. Venovať sa budeme výlučne otázke, či sa uznesenie valného zhromaždenia právnickej osoby, ako aj rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia dá alebo nedá považovať za právny úkon.
2. Východiskom akýchkoľvek úvah ohľadom toho, či sa má nejaké správanie považovať za právny úkon alebo nie, musí byť nevyhnutne analýza pojmu "právny úkon". Naše myšlienky na túto tému preto začnime tým, čo nám o tomto pojme hovorí sám zákon. Podľa § 34 OZ je právnym úkonom "
prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú
". Táto definícia, i keď nápomocná, predsa len nie je úplne jasná. Ešte skôr, než sa dostaneme k samotnému ozrejmeniu podstaty právneho úkonu, sa preto vysporiadajme s dvomi problémovými otázkami, ktoré legálna definícia vyvoláva.Po prvé, zákonné vymedzenie právneho úkonu evokuje, akoby o právny úkon malo ísť vždy, keď nejaký prejav vôle splní v definícii ustanovené podmienky. Ako zásada tento záver nepochybne platí. No existujú aj prípady, keď zákon na to, aby sa takýto prejav vôle považoval za právny úkon, vyžaduje aj existenciu ďalších okolností.
1)
Najlepším dôkazom je zmluva, ktorá si ako právny úkon vyžaduje nie jeden, ale aspoň dva zhodné prejavy vôle. Nie je to však jediný prípad, keď
len
prejav vôle nestačí. Napríklad reálna zmluva ako právny úkon vznikne, len ak dôjde aj k reálnemu plneniu, keďže samotný konsenzus na vznik takejto zmluvy nepostačuje. Na iných miestach zas zákon na to, aby sme mohli hovoriť o právnom úkone, vyžaduje schválenie