„Výzva veriteľa má podľa § 340 ods. 2 OBZ charakter právneho úkonu, preto platí, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právny úkon mohol uskutočniť (§ 391 ods. 2 OBZ). Premlčaniu splatnej pohľadávky, odvíjajúcej sa od práva veriteľa takúto splatnosť určiť, predchádza jeho právo na uskutočnenie tejto výzvy.“
1. Otázka, ktorou sa glosované rozhodnutie zaoberá, nie je ani nová, ani výnimočná. Možno ju zhrnúť nasledujúco: Ak nie je doba splatnosti zmluvnej pohľadávky vopred určená, začína premlčacia lehota plynúť ihneď po vzniku dlhu alebo až po tom, čo veriteľ požiadal dlžníka o plnenie? Ide pritom o akúsi "stálicu na nebi" našej civilistiky, o čom najlepšie svedčí fakt, že v oblasti neobchodných občianskoprávnych vzťahov sa odpoveď na túto otázku objavila v oficiálnych zbierkach rozhodnutí našich najvyšších súdnych autorít nie raz, ale hneď rovno trikrát. Odpoveď bola vždy taká, že premlčacia lehota začína plynúť ihneď po vzniku dlhu.
1)
Hádam sa dá preto povedať, že v neobchodných vzťahoch je už táto otázka vyriešená definitívne.
2)
Na druhej strane v obchodných vzťahoch nám nie je známe žiadne judikatórne riešenie tejto otázky. Aj preto si glosované rozhodnutie - vydané práve obchodnoprávnym dovolacím senátom - zasluhuje pozornosť, a to o to viac, že sa v ňom senát - zdá sa - odklonil od názoru, ktorý najvyšší súd zastáva v neobchodných vzťahoch. Glosované rozhodnutie totiž naznačuje, akoby sa zmluvná obchodná pohľadávka bez určenej splatnosti premlčovala dvojfázovo: najprv plynie premlčacia lehota práva veriteľa určiť splatnosť pohľadávky podľa § 391 ods. 2 OBZ
3)
a následne po tomto určení sa začne premlčovať samotná pohľadávka podľa § 391 ods. 1 OBZ.
4)
Nasvedčujú tomu slová dovolacieho senátu - i keď vyslovené len na okraj (
obiter dictum
), nie ako
ratio decidendi
- že premlčaniu splatnej pohľadávky "predchádza" právo veriteľa na uskutočnenie výzvy na plnenie, čo sa dá interpretovať aj tak, že premlčacia lehota zmluvnej pohľadávky nemôže začať plynúť skôr, než veriteľ takúto výzvu uskutočnil. Podľa dovolacieho senátu je pritom táto výzva právnym úkonom, preto sa právo uskutočniť takúto výzvu premlčuje podľa § 391 ods. 2 OBZ.Názor o takomto dvojstupňovom, resp. dvojfázovom premlčaní nie je pritom vôbec ojedinelý: zastáva ho napríklad O. Ovečková
5)
a pre oblasť neobchodných vzťahov aj M. Maslák
6)
a v staršej spisbe aj Ľ. Tichý.
7)
Tento názor sa nám však nejaví byť správny. Za mylné totiž považujeme tak jeho východisko, že sa právo veriteľa na určenie splatnosti pohľadávky premlčuje osobitne, ako aj východisko, že výzva veriteľa na plnenie je právnym úkonom. Dôvody sú tieto:
2. Pokiaľ ide o otázku premlčania práva veriteľa na určenie splatnosti pohľadávky, nezdá sa nám, že by z § 340 ods. 2 OBZ
8)
- ale ani z § 563 OZ
9)
- takéto právo vyplývalo. Ani jedno z týchto ustanovení o takomto práve vôbec nehovorí. Normujú len to, že ak veriteľ požiada dlžníka o plnenie v prípadoch, keď nie je doba splatnosti pohľadávky určená, potom je dlžník povinný dlh (záväzok) splniť bez zbytočného odkladu (§ 340 ods. 2 OBZ), resp. na druhý deň (§ 563 OZ). Žiadne právo veriteľa určiť čas plnenia sa v nich nespomína. Domnievame sa pritom, že ak by mali tieto ustanovenia zakladať veriteľovi tvorivé oprávnenie