Poznámky k trestnému činu zvýhodňovania veriteľa

Podľa § 240 ods. 1 TZ sa trestného činu zvýhodňovania veriteľa dopustí ten, kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa.

Nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa je existencia minimálne dvoch veriteľov, ktorí majú voči tomu istému dlžníkovi, každý z veriteľov samostatne, minimálne jednu splatnú pohľadávku (právo na plnenie). Je pritom bez významu, či tu vzájomné postavenie dlžníka a veriteľa vzniká na podklade súkromnoprávneho alebo verejnoprávneho vzťahu, teda vzťah dlžníka a veriteľa môže vzniknúť na podklade napríklad zmluvy (pracovnej, civilnej, obchodnej), zo zákona (napríklad na podklade plnenia daňovej, colnej, či odvodovej povinnosti), respektíve môže vzniknúť napríklad z titulu nároku na náhradu škody. Veriteľom tu teda môže byť ktokoľvek, kto má voči dlžníkovi právo na plnenie na podklade konkrétneho právneho titulu s tým, že môže ísť o fyzickú osobu, právnickú osobu ako aj štát.

Vyžaduje sa pritom mnohosť veriteľov (minimálne dvaja), pričom sama osebe nestačí len mnohosť pohľadávok. V praxi bol ako trestný čin zvýhodňovania veriteľa nesprávne právne posúdený pomerne kuriózny prípad, v ktorom mal dlžník len jedného veriteľa, ktorý mal však voči dlžníkovi viaceré pohľadávky po lehote splatnosti. Orgán činný v trestnom konaní videl spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa v tom, že dlžník použil celý svoj majetok na úhradu len jednej z veriteľových pohľadávok a to v celosti a ostatné jeho pohľadávky neuhradil s tým, že všetky pohľadávky mal hradiť rovnomerne. Trestný čin zvýhodňovania veriteľa pritom nielen podľa svojho názvu, ale aj podľa znenia základnej skutkovej podstaty vyžaduje zvýhodňovanie jedného z veriteľov pred iným veriteľom toho istého dlžníka a nie zvýhodňovanie jednej pohľadávky pred inou pohľadávkou toho istého veriteľa. Už len z tohto dôvodu v posudzovanej veci nemohlo ísť o trestný čin zvýhodňovania veriteľa. Rovnako tak nenapĺňa znaky skutkovej podstaty tohto úpadkového trestného činu ani situácia, v ktorej má síce dlžník napríklad dvoch veriteľov, avšak tí majú voči dlžníkovi len jednu spoločnú pohľadávku. V takomto prípade nie je logicky možné zvýhodnenie jedného z nich, pretože sa zo strany dlžníka uhrádza pohľadávka a tým sú automaticky uspokojení obaja veritelia súčasne.

Na naplnenie všetkých znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa pritom nestačí ani skutočnosť, že dlžník má dvoch rôznych veriteľov, ktorí majú dve rôzne splatné pohľadávky voči nemu. Skutková podstata tohto trestného činu totiž vyžaduje, aby išlo zároveň o dlžníka, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky. Pojem "dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky" znamená, že ide o dlžníka, ktorý je platobne neschopný. Trestný čin zvýhodňovania veriteľa nemá skutkovú podstatu s tzv. blanketovou dispozíciou, ktorá by vyslovene odkazovala na zákon o konkurze, pričom sám opisuje zakázané konanie a to bez toho, aby sa akokoľvek dovolával mimotrestnej právnej úpravy. Platobná neschopnosť dlžníka je však v základnej skutkovej podstate vyjadrená ako tzv. normatívny znak a preto ju treba vykladať v spojitosti so zákonom o konkurze. To napokon vyplýva aj z toho, že Trestný zákon na svoje účely pojem "platobná neschopnosť", či pojem "dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky" žiadnym spôsobom nedefinuje.

Vzhľadom k uvedenému sa pojem "dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky" vykladá v praxi ako stav, keď je dlžník v úpadku z dôvodu platobnej neschopnosti²⁾. V tomto smere však treba upozorniť, že zákon o konkurze tu spravidla slúži len ako výkladová pomôcka pre orgány činné v trestnom konaní, či súdy, pretože pre naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 TZ sa nevyžaduje, aby