AL ALO proti Slovenskej republike

11. Na sťažovateľa bola podaná obžaloba na Okresný súd Bratislava V.

12. Pri posudzovaní veci vzal okresný súd do úvahy výpovede C. a D. z prípravného konania (pozri skôr uvedený odsek 8). Vzal do úvahy aj výpovede A. a B. (ohľadom okolností sledovania sťažovateľa z ich strany a zastavenia vozidla, v ktorom sa nachádzali C. a D.), vodiča taxíka a ďalších svedkov, ako aj výpoveď znalca a tiež vykonal listinné dôkazy.

13. Rozsudkom z 11. mája 2017 okresný súd uznal sťažovateľa vinným a odsúdil ho na päťročný trest odňatia slobody. V rozsudku odkazoval na už uvedené dôkazy a dospel k záveru, že usvedčujúce dôkazy boli konzistentné, a že "nemá dôvod im neveriť". Na druhej strane, súd "neuveril" obhajobe. Ani znenie rozsudku, ani žiadny iný materiál v dispozícii Súdu nenaznačuje žiadny pokus zo strany okresného súdu vypočuť C. a D. ako svedkov.

14. Sťažovateľ sa odvolal na Krajský súd v Bratislave. Predložil množstvo argumentov vrátane argumentu, že (v rozpore s aplikovateľnými procesnými pravidlami a princípmi) svedkovia C. a D. neboli súdom vypočutí. Hoci počas celého konania žiadal, aby boli C. a D. vypočutí a (podľa neho) nebolo možné vylúčiť, že sa stále nachádzajú na území Slovenskej republiky, súd nepristúpil k ich predvolaniu alebo k zisťovaniu miesta ich pobytu. Bolo preto nemožné zistiť, prečo [podľa § 263 ods. 3 písm. a) TP] považoval súd C. a D. za "nedosiahnuteľných" na účely - výnimočného - pripustenia ich výpovedí z prípravného konania ako dôkazov. Okrem toho, ich výpovede z prípravného konania každopádne neboli vykonané v súlade s aplikovateľnými procesnými požiadavkami, čo bolo ďalšou podmienkou ich pripustenia ako dôkazov podľa uvedeného ustanovenia. Prvostupňový súd úplne ignoroval sťažovateľove argumenty v tomto smere. Okrem iného, sťažovateľ uviedol, že vzhľadom na okolnosti existovali pochybnosti o jeho schopnosti hájiť svoje práva. Preto od momentu, keď mu bolo vznesené obvinenie, mal mať povinne (podľa § 37 ods. 2 TP) pomoc obhajcu. V tejto súvislosti zdôraznil, že užv úvode upozorňoval, že má ťažkosti s čítaním a písaním a že neukončil ani základné vzdelanie. Uvedené ešte zhoršovala skutočnosť, že ako cudzinec pochádzal z úplne odlišného kultúrneho a právneho prostredia. Tieto znevýhodnenia nemohli byť vyriešené zabezpečením tlmočníka, keďže úloha tlmočníka je úplne odlišná od úlohy obhajcu.

15. V podaní zo 14. júla 2017 sťažovateľ doplnil svoje odvolanie tak, že súdu poskytol adresy C. v Rumunsku a D. v Dánsku, ako aj kópie ich identifikačných dokumentov žiadateľov o azyl, ktoré im boli v týchto krajinách vydané.

16. V uznesení z 8. augusta 2017 krajský súd zamietol sťažovateľovo odvolanie. V úvode uviedol, že prvostupňový súd vykonal a náležite vyhodnotil všetky dostupné dôkazy. Napriek tomu, že "písomné odôvodnenie jeho rozsudku" bolo nedostatočné do tej miery, že "odôvodnenie bolo na hranici preskúmateľnosti", jeho skutkové a právne závery boli správne. Predmetné nedostatky bolo možné zo strany krajského súdu napraviť. Nebolo preto potrebné zrušiť prvostupňový rozsudok. V podobnom duchu krajský súd uznal, že v prípravnom konaní sa vyskytli určité nedostatky. Tie však neboli také závažné, aby spôsobili, že by boli výpovede C. a D. "nepoužiteľné" v konaní pred súdom.

17. Krajský súd konštatoval, že C. a D. boli vyhostení z krajiny, keďže nemali právo sa tam zdržiavať. Ak si sťažovateľ želal, aby boli vypočutí na súde, bolo povinnosťou obhajoby preukázať, že im bude povolený vstup na územie Slovenskej republiky. Keďže obhajoba tak neurobila, C. a D. museli byť na účely súdneho konania považovaní za "nedosiahnuteľných".