Dudzíková Jelínková, D.: Sloboda prejavu sudcu.

Článok 11 francúzskej Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 stanovoval: " ".

Francúzskemu filozofovi a osvietenskému spisovateľovi Voltairovi je pripisovaný výrok: " ".

Sloboda prejavu je takpovediac obligatórnou súčasťou ústav demokratických právnych štátov a ľudsko-právnych katalógov prijímaných na medzinárodnej úrovni. V kontexte Slovenskej republiky je potrebné spomenúť aspoň článok 26 Ústavy Slovenskej republiky, článok 11 Charty základných práv Európskej únie, či článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že sloboda prejavu je esenciálnym základom demokratickej spoločnosti, základnou podmienkou jej vývoja a vývoja každého jednotlivca.

Sloboda prejavu však nie je absolútna. Jej hranicami je zvyčajne ochrana práv a slobôd iných. Ústavný súd Slovenskej republiky v nedávnom rozhodnutí dokonca konštatoval, že zdvorilá komunikácia je implicitnou náležitosťou ústavnej sťažnosti.

Limity slobody prejavu môžu vyplývať i z dôvodov funkčnej legitimity a akceptácie autority súdnej moci, požiadavky nestrannosti súdnej moci a nezasahovania do práva na spravodlivý proces konkrétnych účastníkov konania. A okrem toho, ako autorka uvádza v recenzovanej publikácii na str. 48, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že: ".

Práve problematike slobody prejavu sudcu sa v publikácii "Sloboda prejavu sudcu" venuje bývalá advokátka Dana Jelinková Dudzíková, ktorá v súčasnosti pôsobí ako členka Súdnej rady Slovenskej republiky, sudkyňa Správneho súdu v Bratislave, predsedníčka Medzinárodného výboru Združenia sudcov Slovenska a členka Združenia sudcov Slovenska.

Pomerne útla 92-stranová publikácia je štruktúrovaná do štyroch kapitol: 1. Pramene; 2. Rozhodovacia činnosť Súdnej rady SR; 3. Rozhodovacia činnosť vnútroštátnych súdov; 4. Rozhodovacia činnosť ESĽP.

V prvej kapitole s názvom "Pramene" autorka uvádza základnú ústavnú a zákonnú úpravu aplikovateľnú na slobodu prejavu sudcu (zákon č. 382/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), medzinárodné odporúčania, stanoviská a ďalšie soft law pramene [odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť zo dňa 17. novembra 2010, Londýnska deklarácia o sudcovskej etike, schválená Valným zhromaždením Európskej siete súdnych rád v roku 2010, Magna charta sudcov schválená Poradnou radou európskych sudcov (CCJE) v roku 2010, atď.].

V druhej kapitole "Rozhodovacia činnosť Súdnej rady SR" autorka sumarizuje obsah uznesení Súdnej rady Slovenskej republiky, prijatých v kontexte slobody prejavu sudcov, a to od všeobecných požiadaviek na slobodu prejavu sudcu, cez aspekty slobody prejavu sudcu v komunikácii s predsedom súdu, slobodu prejavu sudcu na pracovisku, aspekty lojality sudcu k právnemu poriadku, stanoviská sudcu k medializovaným informáciám, prejav sudcu v konaní pred Súdnou radou Slovenskej republiky, až po verejné vyjadrenie nesúhlasného názoru sudcu s rozhodovacou činnosťou nadriadeného súdu. Chránené slobodou prejavu nie sú vyjadrenia sudcu motivované osobnými pohnútkami, krivdou, či očakávaním osobného prospechu ... .

Tretia kapitola zameraná na rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov obsahuje najmä kľúčové informácie - z dvoch rozsudkov disciplinárnych senátov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 32 D 16/2021 a sp. zn. 32 D 22/2022), dvoch nálezov Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I ÚS 2617/15 z 5. septembra 2016 a sp. zn. IV ÚS 2609/16 z 11. apríla 2017, ale aj rozhodovaciu prax nemeckého Spolkového ústavného súdu. Sudca musí byť zdržanlivý v prejavoch týkajúcich sa politickej súťaže.

Osobitne prínosnou je štvrtá kapitola stručne sumarizujúca neuralgické informácie z judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach: Wille proti Lichtenštajnsku, sťažnosť č. 28396/95; Baka proti Maďarsku, sťažnosť č. 20261/12; Guz proti Poľsku, sťažnosť č. 965/12; Todorova proti Bulharsku, sťažnosť č. 40072/13; Panioglu proti Rumunsku, sťažnosť č. 33794/14; Manole proti Moldavsku, sťažnosť č. 26360/19; Žurek proti Poľsku, sťažnosť č. 39650/18; Kozan proti Turecku, sťažnosť č. 16695/19. V prípadoch, keď sa sudca vyjadruje k právnym predpisom z oblasti súdnictva s cieľom brániť právny štát, nezávislosť súdnictva nielen vo svojom mene, ale aj v mene súdnej rady, orgánu sudcovskej samosprávy či združenia sudcov, ochrana poskytovaná podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdsa ešte zvýši.

V závere publikácie autorka ponúka test (katalóg otázok), ktorý by mal sudca realizovať pred realizáciou slobody prejavu. Mal by si definovať dôvod a motiváciu prejavu, teda to, čoho sa prejav týka, kde svoj prejav bude realizovať, aký je cieľ prejavu, aké výrazové prostriedky použije, aké budú dôsledky prejavu a aký je situačný kontext prejavu.

Publikácia predstavuje stručnú a výstižnú sumarizáciu národnej i nadnárodnej rozhodovacej praxe vo veci realizácie slobody prejavu sudcu a predstavuje tak cennú praktickú pomôcku pre sudcov, ale aj pre širšiu akademickú obec. Čitateľom ju preto vrelo odporúčam.