Precedentná záväznosť rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2022 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) č. k. 5 Cdo 123/2021 z 27. apríla 2022 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), a prijal ju na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo veci samej vystupovala v procesnom postavení žalobkyne a žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len "okresný súd") 12. apríla 2016 sa voči žalovanej obchodnej spoločnosti (ďalej len "žalovaná") domáhala zaplatenia sumy 1 408,13 EUR s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu podala z dôvodu, že aj napriek vadám uzatvorenej úverovej zmluvy, ktoré spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, žalovaná od sťažovateľky prijala plnenie nad rámec poskytnutej istiny, na ktoré podľa sťažovateľky nemala právny nárok.

O podanej žalobe ako prvoinštančný súd rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 23/2016-74 z 24. januára 2017 (ďalej len "rozsudok okresného súdu"), ktorým žalobe vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 1 408,13 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 9. apríla 2016 do zaplatenia. Zároveň sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len "krajský súd") rozsudkom č. k. 6 Co 159/2018-128 z 9. decembra 2020 (ďalej len "rozsudok krajského súdu"), ktorým zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie [ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP")], o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ho zamietol.

Krajský súd vo svojom rozsudku zamietol žalobu sťažovateľky na tom základe, že dospel k záveru o premlčaní jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Najprv posudzoval prípad, ak by nemali predmetné úverové zmluvy spotrebiteľský charakter (teda ak ide o tzv. absolútny obchod; pozn.). V tejto súvislosti uzavrel, že nárok by sa premlčal podľa § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začala premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. Uviedol, že úverová zmluva z 23. apríla 2010 bola v celom rozsahu uhradená 10. októbra 2011 a úverová zmluva z 29. júla 2010 bola uhradená 9. októbra 2011, a teda 4-ročná premlčacia doba (podľa § 397 Obchodného zákonníka; pozn.) začala v prvom prípade plynúť 11. októbra 2011 a uplynula 10. októbra 2015 a v druhom prípade začala plynúť 10. októbra 2011 a uplynula