Rozsudok pre uznanie nároku v spotrebiteľských sporoch (ZSP 45/2022)

V žalobe žalobca (právnická osoba) uviedol, že ním požadovaná suma predstavuje pohľadávku zo zmluvy o úvere, ktorú uzavrela žalovaná s bankou. Žalobca nadobudol túto pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 20. decembra 2018, ktorú (ako postupník) uzavrel s bankou (ako postupcom). Napriek výzvam mu žalovaná (fyzická osoba) túto sumu dosiaľ nezaplatila.

Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 129/2010 Z. z.). Touto zmluvou založený právny vzťah považoval súd prvej inštancie za spotrebiteľský vzťah podľa § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"). Považoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 6 500 eur, ktorý však nesplácala riadne a včas. V zmluve o úvere sa zmluvné strany v súlade s § 565 OZ dohodli na možnosti predčasného "zosplatnenia" úveru. Žalovaná od 25. novembra 2015 do "zosplatnenia" úveru nezaplatila žiadnu splátku a bola v omeškaní s úhradou splátok splatných od 20. júna 2015 do 20. júla 2016. Najneskoršou neuhradenou splátkou, s ktorou bola žalovaná ku dňu predčasného "zosplatnenia" úveru viac ako tri mesiace v omeškaní, bola splátka splatná 20. apríla 2016, ktorá "zosplatnenia" vyvolala. Trojročná premlčacia doba podľa § 103 druhej vety OZ začala plynúť 20. apríla 2016. Na skutočnosť, že žaloba bola doručená súdu až po uplynutí premlčacej doby (11. júla 2019), musel súd prihliadnuť. Podľa § 54a OZ totiž vo všetkých konaniach, ktoré začali po 5. decembri 2018, súd ex officio prihliada na to, že premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať. Poznamenal, že žalovaná nemá právnické vzdelanie, nerozumie čo je premlčanie, ani aké má dôsledky uznanie premlčaného dlhu. Naopak, žalobca má právneho zástupcu, a teda aj vedomosť o tom, že premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať. Keď žalobca napriek tomu podal žalobu a spoliehal sa, že slabšia zmluvná strana (spotrebiteľ) uzná žalobou uplatnený nárok, súd prvej inštancie vyhodnotil jeho konanie ako priečiace sa zákonu a dobrým mravom. V ďalšom súd prvej inštancie vysvetlil, že nerozhodol rozsudkom pre uznanie podľa § 282 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") preto, lebo rozsudok pre uznanie by bol v rozpore s hmotným právom (§ 54a OZ). Žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania ňou uplatneného práva.

K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal v súlade s § 282 CSP vzhľadom na uznávací prejav žalovanej rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku, a nie prihliadať na premlčanie žalobou uplatneného práva (§ 54a OZ), odvolací súd akcentoval to, že súd prvej inštancie bol z úradnej moci povinný prihliadnuť na premlčanie práva žalobcu. V dôsledku tejto povinnosti nebolo možno priznať žalobcovi premlčané právo, ani rozhodnúť rozsudkom pre uznanie. Na ďalšie zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ozrejmil, že ustanovenie § 282 CSP upravuje inštitút rozsudku pre uznanie, ktorý nie je vylúčený ani v spotrebi