Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 169/2017 z 10. januára 2018 (ďalej len "napadnuté uznesenie") a prijal ju na ďalšie konanie.
Sťažovateľka sa v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len "okresný súd") domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od obchodnej spoločnosti (ďalej len "žalovaná"), dôvodiac, že so žalovanou uzatvorila zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré neobsahovali údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch"), dohodnutá odplata odporuje zákonu, dobrým mravom, a teda úvery poskytnuté na základe týchto zmlúv sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Keďže žalovaná od sťažovateľky prijala plnenia nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, došlo na jej strane k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinná vydať sťažovateľke.
Okresný súd rozsudkom zo 14. júna 2016 žalobu zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že nárok sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v trojročnej objektívnej premlčacej dobe, pričom žalovaná vzniesla námietku premlčania. Konštatoval, že sťažovateľka sa skutočne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu tým dňom, keď zaplatila splátku, ktorou reálne splatila požičané finančné prostriedky podľa jednotlivých zmlúv a zaplatila finančné prostriedky navyše. Tvrdenia sťažovateľky o tom, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela po tom, keď ju kontaktoval pán X., považoval za účelové. Rovnako považoval za účelové tvrdenie sťažovateľky, že prijatie plnenia predstavujúceho bezdôvodné obohatenie bolo úmyselným konaním žalovanej.
O odvolanísťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajskýsúd v Žiline (ďalej len "krajský súd") rozsudkom z