Nezriedka sa stáva, že právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu alebo aj správneho orgánu je následne zrušené. Často sa pritom na základe takéhoto právoplatného a vykonateľného rozhodnutia plnilo, či už dobrovoľne, alebo nútene. Ten, kto plnil na základe rozhodnutia, stojí pred dilemou, ako svoje plnenie získať naspäť. V príspevku autor približuje východiská súčasnej prevládajúcej mienky v doktríne a judikatúre, ktoré rozlišujú medzi plnením na základe rozsudku s konštitutívnymi účinkami, ktorého zrušenie vedie k odpadnutiu právneho dôvodu plnenia a vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie, a častejším plnením na základe rozsudku s deklaratórnymi účinkami, kde otázka bezdôvodného obohatenia nezávisí od zrušenia rozhodnutia, ale od hmotnoprávnej existencie dôvodu na plnenie. Na pozadí prevládajúcej mienky autor navrhuje riešenie na pokračovanie v konaní o pôvodne uplatnenom nároku, postupe v konaní o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a jednotlivých problémových bodoch týchto dvoch konaní. Na záver približuje možnosť prenosu týchto záverov na plnenia na základe zrušených neodkladných opatrení, rozhodnutí správnych orgánov a rozhodnutí súdov v trestnom konaní.
Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené
Vydáno:
53 minút čítania
Pri posudzovaní osudu plnení podľa súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, sa rozlišuje medzi tým, či ide o plnenie na deklaratórny alebo konštitutívny rozsudok. Prevládajúca mienka vychádza z toho, že zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky. Naopak, právoplatné deklaratórne rozhodnutie nepredstavuje právny dôvod plnenia (v zmysle § 451 ods. 2 OZ), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu, a preto ani jeho zrušenie neznamená odpadnutie právneho dôvodu. Existencia bezdôvodného obohatenia závisí od existencie právneho dôvodu na samotné plnenie, ktoré sa ešte len má posúdiť.
1)
Toto východisko však prináša so sebou mnoho otázok, na ktoré slovenská judikatúra ešte nedala odpovede a na ktoré niet triviálnych odpovedí. Sú však veľmi významné pre strany konania. Keďže najčastejšími rozhodnutiami súdu, ktorými sa žalovanému ukladá povinnosť plniť, sú deklaratórne rozhodnutia, na ich príklade načrtneme osud poskytnutého plnenia, postavenie jednotlivých strán a osobitosti potrebných konaní. Následne tieto závery konfrontujeme s príkladmi plnenia na iné než deklaratórne rozhodnutia v civilných sporoch a na iné rozhodnutia súdov a správnych orgánov.
V texte budeme pojmovo rozlišovať medzi
pôvodným konaním
, teda tým, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím, ktoré bolo neskôr zrušené,
pokračujúcim konaním
, teda tou fázou konania o pôvodnej žalobe, ktorá pokračuje po zrušení pôvodného rozsudku, a samostatným
kompenzačným konaním
, v ktorom si ten, kto musel podľa pôvodného rozsudku plniť, uplatňuje nárok na vydanie svojho plnenia.1. Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe deklaratórneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené
Súčasný stav vystihujú právne vety judikátu R 74/2019: "
Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť
."
2)
Nerozlišuje sa medzi tým, či povinný plnil dobrovoľne alebo išlo o nútené vymoženie dlžného plnenia.Na rozdiel od staršej judikatúry, ktorá vychádzala z toho, že v pokračujúcom konaní sa bude zisťovať to, či na poskytnuté plnenie bol alebo nebol nárok, a teda aj to, či plnenie pôvodného žalovaného viedlo k bezdôvodnému obohateniu pôvodného žalobcu,
3)
už spomenutá novšia judikatúra vychádza z toho, že pôvodne žalovaný musí iniciovať samostatné kompenzačné konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom sa bude prejudiciálne zisťovať, či existoval dôvod na plnenie.
4)
Tam sa bude po vecnej stránke riešiť to, čo sa malo riešiť v pôvodnom konaní.
1.1 Pokračujúce konanie po zrušení deklaratórneho rozhodnutia
Pri zrušení deklaratórneho rozsudku bude konanie o pôvodnej žalobe pokračovať ďalej, no jeho výsledok je, zdá sa, neodvratný - súd by mal
žalobu zamietnuť
. Aj keby žalobca nárok skutočne v čase podania žaloby mal, tak by plnením žalovaného na základe zrušeného rozsudku bol v čase pokračovacieho konania tento nárok už uspokojený.
5)
Nezohráva úlohu, či došlo k plneniu dobrovoľne alebo nútene. Motív, prečo pôvodne žalovaný plnil, by nemal zohrávať úlohu a jeho plnenie by sa malo považovať za plnenie s úmyslom uspokojiť záväzok, ktoré vedie k zániku záväzku jeho splnením.
6)
Táto úvaha by sa mala vzťahovať aj na vynútené plnenia - aj nimi sa dosiahne splnenie záväzku.Ten, kto bol pôvodne žalovaný a aj plnil na rozsudok, je so svojím nárokom na vydanie plnenia odkázaný na kompenzačné konanie, v ktorom sa bude posudzovať aj samotný hmotnoprávny dôvod plnenia ako prejudiciálna otázka.
7)
To, že pôvodnou žalobou uplatnený nárok sa v pokračujúcom konaní bude považovať za uspokojený, ako aj potreba uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v kompenzačnom konaní, znižuje význam pokračujúceho konania. Nie je možné očakávať, že by v pokračujúcom konaní dal súd odpoveď na to, či pôvodne uplatnený nárok bol uplatnený dôvodne. To môže vyznieť paradoxne a javiť sa ako nevhodné riešenie, ktorému sa žiada protirečiť. Napríklad český ústavný súd síce vychádza tiež z toho, že výsledkom pokračujúceho konania bude zamietnutie žaloby, apeluje však na všeobecné súdy, aby sa v pokračujúcom konaní venovali aj tomu, či právny dôvod na plnenie skutočne existoval, a teda aj to, či sa žalobca prípadne bezdôvodne obohatil.
8)
Nadväzujúc na to sa aj český najvyšší súd snaží primäť nižšie súdy, aby skúmali dôvodnosť uplatneného nároku už v pokračujúcom konaní.
9)
Takýto prístup bol v konečnom dôsledku podporovaný aj staršou slovenskou judikatúrou.
10)
Hoci by to bol vhodný postup zodpovedajúci pôvodnému rozloženiu procesného rizika medzi žalobcom a žalovaným, doteraz vykonanému dokazovaniu, a teda aj hospodárnosti konania, v praxi však ťažko očakávať, že súd, ktorý bude konfrontovaný jednoznačným výsledkom pokračujúceho konania, by ešte - z pohľadu ním riešenej veci nadbytočne - skúmal, či má žalobu zamietnuť z dôvodu neexistencie záväzku (právneho dôvodu plnenia) alebo z dôvodu splnenia existujúceho záväzku, jednoducho žalobu zamietne.
11)
Tvárou v tvár neodvrátiteľnosti výsledku pokračujúceho konania v podobe zamietnutia žaloby a s tým spojenými dôsledkami pre náhradu trov je logické, že žalobca bude chcieť v pokračujúcom konaní
vziať žalobu späť
. Slovenské procesné právo
12)
späťvzatiu žaloby po zrušení rozhodnutia nebráni, ale kladie mu určité podmienky podľa štádia, v ktorom sa konanie nachádza,
13)
a tak možno takýto postup od žalobcov očakávať. Ústavný súd však v čerstvom rozhodnutí vidí v možnosti späťvzatia žaloby po povolení obnovy konania a bez súhlasu žalovaného problém, keďže sa mu tým znemožňuje realizácia jeho procesných práv.
14)
Ústavný súd - asi vzhľadom na procesnú situáciu - neuvažuje o možnostiach, ako môžu strany dosiahnuť pokračovanie v konaní (ďalej rozvinieme možnosti vzájomnej žaloby a zmeny žaloby)
15)
a nerozvíja ani to, ako by takéto konanie malo meritórne skončiť - neodvrátiteľnosť zamietnutia žaloby.
16)
Zdanlivo spravodlivým riešením jednej otázky (späťvzatie) tu ústavný súd nerieši celý komplex súvisiac