Aktuálna rozhodovacia prax v otázke zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka (pokračovanie)

Z doteraz prezentovanej analýzy aktuálnej rozhodovacej praxe nového bankrotového práva v otázke zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka vyplýva, že v podmienkach novelizovanej právnej úpravy nikto presne nevie, čo (ne)poctivý zámer dlžníka pri oddlžení znamená a či konkrétne konanie dlžníka bude naznačovať skôr poctivý alebo nepoctivý zámer dlžníka. Takýto stav je, samozrejme, v podmienkach demokratického právneho štátu neprijateľný a je, a prenechal skúmanie naznačených podmienok na prípadnú veriteľskú aktivitu bez toho, aby si dôsledne premyslel následky takto zvoleného prístupu. Nehovoriac o tom, že v podmienkach platného práva celkom nelogicky ¹⁾ neexistuje právny mechanizmus, na základe ktorého by veriteľ mohol úspešne žiadať o vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty za nezaplatený tovar dodaný dlžníkovi ²⁾ , zvolený prístup nielenže veriteľa ekonomicky ničí, pretože ho núti vynakladať ďalšie transakčné náklady v súvislosti s podaním žaloby na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer ³⁾ , ale už Zákonodarca akosi opomenul, že veriteľ má postavenie účastníka súkromnoprávnych vzťahov, ktorý nemá reálnu možnosť získať relevantné informácie o majetku, príjmoch, dávkach, pohľadávkach, záväzkoch či výdavkoch dlžníka tak, aby mohol reálne posúdiť ekonomickú kondíciu dlžníka. Veriteľ nemá reálnu možnosť zistiť, či dlžník mal v dobe preberania záväzku veriteľa aj ďalšie záväzky voči iným veriteľom, prípadne v akej výške, aké boli jeho majetkové pomery, resp. očakávané majetkové príjmy alebo aké majetkové dispozície pred preberaním záväzkov dlžník uskutočnil a voči akým osobám. Je zrejmé, že všetky tieto skutočnosti by mal zisťovať a komplexne posudzovať konkurzný súd. Pokiaľ sa teda štát tohto prieskumu zbavil a veriteľov súčasne nevybavil kompetenciami obdobnými prieskumným kompetenciám konkurzného súdu či správcu konkurznej podstaty, de facto tak takmer každú žalobu odsúdil v podmienkach nového civilného procesu na neúspech predovšetkým z toho dôvodu, že veriteľ jednoducho nemôže úspešne uniesť dôkazné bremeno ohľadom skutkových tvrdení k nedostatku poctivosti zámeru dlžníka, resp. dostatku nepoctivosti zámeru dlžníka, pretože ich nemá reálne ako zistiť.

Z doposiaľ analyzovaných rozhodnutí prezentovaných v predchádzajúcom čísle časopisu Justičná revue vyplýva, že aj rozhodovacia prax, žiaľ, nedokáže korigovať defekty vyplývajúce z koncepčnej zmeny pri skúmaní prístupu dlžníka k oddlženiu. Ba naopak, z analyzovanej rozhodovacej praxe vyplýva ešte problematickejší záver v tom zmysle, že súdy rozhodujúce skutkovo obdobné prípady dochádzajú v zásadných otázkach bankrotového práva k protichodným záverom [otázka posúdenia platobnej (ne)schopnosti dlžníka, možnosť čiastočného plnenia záväzku ako dôvod vylučujúci stav platobnej neschopnosti, otázka, od ktorého momentu je potrebné skúmať správanie sa dlžníka a iné]. Pre dlžníkov je tak výhodné (obrazne povedané) aj meniť svoj domicil a založiť si tak miestnu príslušnosť konkrétneho súdu podľa toho, ktorý právny názor v určitej otázke dlžníkovi vyhovuje. Paradoxne sa tak otázka tzv. forum shoppingu už netýka len korporátneho sveta, ale v podmienkach slovenského práva dostáva svoje vyjadrenie aj v oblasti osobných bankro tov.

Bankrot, resp. úpadok ako ekonomická kategória je prirodzeným a v krajinách s trhovým hospodárstvom v podstate nevyhnutným sprievodným znakom podnikania. Veľmi zjednodušene povedané, predstavuje spôsob, akým ekonomicky menej úspešné subjekty ukončujú svoju podnikateľskú činnosť.

Pravidlami o ďalšom osude nesplnených zmlúv insolvenčné právo ovplyvňuje transakčné náklady takmer vo všetkých oblastiach ekonomickej činnosti. Pri vyvažovaní týchto účinkov (riešenie problémov, ktoré nastanú u jednotlivých insolvenčných dlžníkov) s účinkami (spôsob, akým pravidlá insolvenčného práva pôsobia na správanie dlžníkov, ktorí v úpadku nie sú a na správanie ich investorov) musí tvorca, resp. interpret insolvenčného práva prijímať zložité kompromisy. Musí si však byť predovšetkým vedomý nutnosti tohto vyvažovania a teda významu účinkov insolvenčného práva. ⁴⁾ Ani zákonodarca v tomto smere totiž nie je všemocný. ⁵⁾

Často sa možno stretnúť s názorom, že pokiaľ sa podnikateľský subjekt ocitne v úpadku, teda zjednodušene povedané pokiaľ hodnota majetku dlžníka nepostačuje na zaplatenie jeho záväzkov ⁶⁾ , má v tomto prípade konkurzné právo (a to zvlášť v oblasti spotrebiteľských konkurzov) dlžníkom pomôcť znova sa začleniť do hospodárskeho života tým, že im umožní po ukončení konkurzného konania zbaviť sa svojich dlhov. Takýto pohľad je však veľmi zjednodušený a opomína skutočnosť, že v podstate implicitne so sebou generuje celý rad nadväzujúcich problémov. Aj v právnej spisbe sa v tomto smere zdôrazňuje, že hoci sa ako hlavný účel (amerického) insolvenčného práva na prvý pohľad môže javiť oslobodenie dlžníka od ubíjajúcich záväzkov, tento všeobecne prijímaný záver nie je správny ani z historického a ani z funkčného hľadiska. ⁷⁾ Aj v podmienkach slovenského práva sa zdôrazňuje, ⁸⁾

Novelizovaná právna úprava oddlženia tento už aj tak nie optimistický svet veriteľa okorenila tým, že v spoločnosti vytvorila atmosféru, že neplatiť dlhy sa oplatí a o dlžníkovsa v konečnom dôsledku i tak postará štát.Takáto legislatívna úprava nenúti dlžníkanezvyšovať svoje dlhy, ale naopak, predstavuje zvýšené riziko vzniku prostredia, v ktorom záväzky dlžníkov až tak nezaväzujú a sú nástrojom na zbavenie sa zodpovednosti, na čo na konci dňa doplatia aj ľudia, ktorí dlhy nemajú. Pomoc občanom, ktorí sa ocitli v dlhovej pasci, je potrebné riešiť z dlhodobého hľadiska, nie jednorazovo, pretože tento problém sa bez dostatočnej prevencie vráti späť. Štát by sa mal zamerať na prevenciu a príčiny vzniku zadlženosti občanov. Aj po analyzovaných legislatívnych opatreniach možno očakávať, že dlžníci očistení od záväzkov sa onedlho opäť dostanú do dlhového kolotoča a znova sa ocitnú v rovnakej situácii ako pred odpustením dlhov. ^{9) 10)}

Ochrana majetku dlžníka (a teda ochrana hodnoty nárokov veriteľov na majetok dlžníka) pred samotným dlžníkom (v prípade, že dlžník je korporáciou, osobami majetok kontrolujúcimi) je pravdepodobne dominujúcim uhlom pohľadu, ktorým je v tuzemsku tradične vnímaný význam začatia konkurzného konania. Tento uhol pohľadu úzko súvisí s nefunkčnosťou mimoinsolvenčného práva vymáhania pohľadávok. Vo svete, v ktorom nachádzacie konanie ohľadom pohľadávok, ktorých existenciu ani výšku dlžník nijako vierohodne nespochybňuje, trvá roky, a v ktorom právoplatné rozhodnutie súdu nemožno de facto vynútiť z dôvodu reálnej (teda nie formálnej) nečinnosti exekútorov, ktorí systémovo nie sú motivovaní exekučné konania ukončovať v prospech oprávnených veriteľov, ale skôr ich umelo udržiavať ¹¹⁾ , veriteľ pocitu o vymožiteľnosti práva uverí len ťažko. Je preto otázne, či by sa zákonodarca pri riešení zlej sociálno-ekonomickej situácie fyzických osôb nemal zamerať na iné oblasti práva než konkurzné právo a či by nemal prijať legislatívne opatrenia na urýchlenie procesu, v ktorom oprávnený veriteľ v dôsledku aktívnej činnosti exekútora získa vôbec nejaké plnenie. ¹²⁾